Tiché Dýky- 7.kapitola 2/2

DRUHÁ ČASŤ

KAPITOLA   7

------

Miguelov výstup zabral. Niektoré spolužiačky sa na mňa závistlivo pozerali a na Miguela, naopak, začali vrhať zamilované pohľady. Cez prestávku sa to už stihla dozvedieť celá škola a navyše to aj niekto nahral, takže je to všade po internete (aspoň tak mi to povedal Miguel).

Večer sme znovu trénovali. Myslím, že bylinka už viac-menej vyprchala, pretože Miguel ma porážal asi každú minútu, často ani tú nie.„Kašlime už na to Miguel. Vidíš, že mi to vôbec nejde. Potrebuješ už niekoho silnejšieho ako ja. Asi ti zavolám Tysona,“ vzdychla som si.

„Ale čo ty?“ „Ja môžem trénovať aj s figurínou a občas si môžeme dať spolu len jeden, dva súboje. Ale také, kde ma budeš šetriť, samozrejme,“ sucho som sa zasmiala. On sa neusmial vôbec.„Moc sa mi to nepozdáva, ale asi máš pravdu a potrebujem už nejakého silnejšieho súpera.“„Nemyslím to ako urážku voči tebe,“ rýchlo ešte dodal.

„Ja viem,“ prikývla som hlavou. „Idem sa ho na to spýtať hneď teraz.“„A nenecháme to radšej až na zajtra?“ navrhol.„Nie. Nemáme toľko času, aby sme s ním plýtvali.“Miguel strnulo prikývol a ja som sa vydala hľadať Tysona. Bola som nervózna. Od príchodu Miguela sme okolo seba chodili ako duchovia.Chvíľu som váhala, no nakoniec som nabrala odvahu a zaklopala.Ozvalo sa tiché ďalej a ja som vstúpila so zadržaným dychom dnu.

„Ahoj, Tyson,“ chcela som ho pozdraviť, ale z úst mi vyšlo len niečo ako škrípavý šepot. Trochu som si odkašlala a skúsila to znovu.

„Ahoj,“ môj hlas už znel silnejšie. „Čau,“ krátko odvetil.  Chvíľu sme len tak stáli a nemo na seba pozerali. Hrali sme očný súboj a Tyson nakoniec uhol  pohľadom.„Čo potrebuješ?“ opýtal sa ma.

„No... potrebovala by som... teda...chcela by som...“ odmlčala som sa a v hlave som si nadávala, ako môžem byť tak sprostá. Raz, dva, tri... hlboký nádych. „Miguel potrebuje cvičiť s niekým seberovným. A niektoré dobré ťahy ho s mojou... terajšou situáciou- nemôžem naučiť, pretože som na to príliš...“„...slabá,“ dokončil moju vetu Tyson.„Presne tak,“ pritakala som.„A ty chceš, aby som s ním cvičil? Vieš, že ho nemám rád? Hneď ako sa zjavil, všetko sa pokazilo. Zobral ti moc a ty kvôli nemu budeš musieť zomrieť, celá naša rodina sa rozpadla a rozčlenila sa na akési tímy. Horšie je, že ty v mojom ani nie si. Tichí nám oveľa menej dôverujú a ty si sa ešte k tomu rozišla s Renniem. To nepovažujem za takú katastrofu. Možno je to pre mňa skôr požehnaním, lebo to bol idiot, respektíve by to bolo požehnaním, keby sa namiesto neho nezabuchla do toho trapáka, s ktorým teraz chceš, aby som trénoval a učil ho. Mali by sme ho radšej zabiť,“ Tyson bol na konci svojho krátkeho monológu už červený od hnevu.

„Po prvé- on za nič nemôže. Vinná je tu nejaká znudená čarodejnica, nie Miguel. Aj on je tu obeť. Po druhé- celá naša rodina? Vážne? Zjavne to nebola rodina, keď ste všetci za to, aby som zomrela. Ani len ste sa nepokúsili povedať niečo typu- veď mi jej pomôžeme. Ona sa nezblázni. Dokonca ste sa ani len nerozrušili nad tým, keď to povedali.  Keď povedali, že ma... že ma za pätnásť dní zabijú! Vieš vôbec koľko dní mi ešte ostáva? Päť! Päť dní! Môj život sa skončí za päť dní. Päť nudných dní, kedy sa pravdepodobne zbláznim!  Budem šialená! Možno aspoň častejšie uvidíš môj úsmev. Počula som, že ľudia, ktorým preplo sa smiali dosť často. Vieš, to je ako keď si dáš LSD. Buď sa budeš báť alebo na všetkom rehotať.“ Otočila som sa a schytila budík do ruky. Hodila ho po Tysonovi, ten ho –ako inak- bez problémov chytil. Vyzeral zmätene a trochu vystrašene.

„Vidíš? Ja by som ho v tomto rozpoložení nikdy nechytila. Nie je to fér! Prečo zrovna ja? Prečo si tá sprostá striga vybrala mňa?! Myslíš, že ma sleduje? Samozrejme, že áno. V ruke som pocítila nejaký ďalší predmet a hodila ho do stropu. Bola to nejaká soška z porcelánu. Rozbila sa a na mňa dopadlo zopár črepov, ktoré ma porezali. A takto som rozbila ešte asi ďalších desať vecí, kým niekto neotvoril dvere. Ani by som si to nevšimla, keby ma ten niekto aj nechytil. Trhala som sa a kopala. Nech ma nechá! Tá striga si zaslúži vedieť, že po nej idem a že ju zabijem. Pomaly, nech si to poriadne uvedomí, že zomiera. Tak ako to robí mne.Ocitla som sa v niekoho náruči. Nemala som šancu utiecť z toho pevného zovretia. To, že plačem som si uvedomila až keď tričko pod mojou tvárou bolo vlhké a konečne, keď som už nekričala, počula som aj môj vzlykot.Tlkot srdca podo mnou bol upokojujúci. Položila som si dlane na svalnatú hruď a odpočívala som. Moju tenkú novú stenu pokoja rozbúral hlas Tysona.„Čo si si myslela? Ty, ty...“ strhla som sa a zaryla som nechty do trička, myslím, že niečo aj do pokožky podo mnou.

„Opovážiš sa o nej povedať niečo zlé,“ nebezpečný, dunivý hlas varoval Tysona. Cítila som to vibrovanie, keď to Miguel povedal. Pritúlila som sa k nemu ešte bližšie. Ruky mal ochraniteľsky položené na mojom chrbte.  „Je šialená! Mali by sme to nahlásiť Tichým,“ prehovoril Rennie. Nevedela som, že je v izbe a tak som sa zľakla ešte viac. Z mojej pusy opäť vyšiel vzlyk. Miguel ma začal upokojujúco hladiť po vlasoch.„Ak to urobíš, zabijem ťa,“ vyhrážal sa Miguel.„Nemáš proti mne šancu,“ zasmial sa Rennie.„Bez nejakej pomoci určite nie. Ale vedz, že by som si ju našiel a tak ťa zabil. Takže pokojne im to povedz, ale cena za to je celkom vysoká. Už nikdy by si nemohol prestať myslieť na jedlo a pitie, respektíve, či v ňom nebol zrovna jed.“ Miguel použil rovnakú hrozbu akú som ja použila naňho. Potichu som sa zasmiala a Miguel ma chytil na ruky. Zaborila som si hlavu do jeho krku a vyniesol ma z miestnosti. Vošli sme do jeho izby a tam ma položil na jeho posteľ.Keď sa naše telá oddelili, zafňukala som.„Miguel...“ jeho meno som povedala hlasom ako keď malé dieťa chce lízatko.Miguel sa ticho zasmial a mňa ten zvuk trochu upokojil. Navyše o chvíľu som cítila jeho teplé telo ako vkĺza pod prikrývku za mňou.Jeho žiarivé, trochu dlhšie, zlaté vlasy sa povalovali vedľa mojich čiernych, veľmi dlhých.  Zavrela som oči a vychutnávala si kontakt našich tiel. Dokonca som sa odvážila aj položiť ruku na jeho tvár. Prešla som cez jeho peru a obidvaja sme sa napli. Keď som rukou pokračovala nižšie, počula som ako rýchlejšie dýcha. A keď som mu vošla rukou pod tričko, zalapal po dychu. Cítila som jeho krásne vypracované telo, ktoré navyše príjemne hrialo. Otvorila som oči a porela sa do tých jeho. Myslím, že ma pozoroval celý čas. Sklonil sa ku mne, ale zastavil tesne pred tým, než sa naše pery dotkli.  „Utečme,“ znenazdajky som vyhŕkla.Miguelovi sa rozšírili oči. Trochu sa odtiahol. Sakra.„Prečo?“ opýtal sa opatrne.

„Pretože inak... inak zomriem. A teba zabijú chvíľu po mne. Nenechajú žiť niekoho, koho nevychovávali už odmalička. Dajú ti nejakú nesplniteľnú úlohu a pošlú ťa tak rovno do náruče smrti. Utečme teraz. Po dnešku ma začnú viac strážiť. Musíme ísť rýchlo, kým informujú Tichých.“„Ale to... to nejde. Oni nás nájdu. Aj za tento krátky čas som pochopil, aký sú Tichí mocní. Určite existuje aj nejaký iný spôsob,“ zamračil sa Miguel.„Žiadny taký nie je,“ odvetila som presvedčene.„Vždy je aj druhá možnosť.“„Nuž, je aj druhá. Samozrejme, že je. A vieš aká? Ostať tu a umrieť!“Miguel chvíľu rozmýšľal. Videla som, že už bol nalomený, ale nie dosť.„Ako môžem vedieť, že práve nehovorí tvoja zbláznená časť?“ opýtal sa.„Pretože... proste toto nie je ona,“ ublížene som sa stiahla. „Nie som bláznivá.“Miguel si vzdychol. „To je teraz jedno,“ mávol rukou na uzmierenie. „Skôr ma trápi, ako to chceš uskutočniť. Nemôžeš len tak újsť. Nemáme peniaze ani žiadny náhradný byt. Tichí sú všade. Nájdu nás. Takže aj keby sme mali kam ísť, objavia nás a za taký útek nás zabijú určite.“„Možno keby sme každý deň boli v nejakom inom hoteli občas to vystriedali s nejakým lesom, skúsili rôzne krajiny... mám aj záchrannú kreditnú kartu Tichých. Mohli by sme si rýchlo vytiahnúť peniaze, kým zistia, že sme ušli.“ „Chceš utekať celý život? Čo to vlastne potom bude za život?“ „Mohli by sme nájsť Devona. Je... niečo ako najvyšší level Pijavíc. Zabil mojich rodičov. Ja by som sa konečne pomstila a možno by nám potom dali Tichí milosť, pretože aj pre nich je to nepriateľ takmer na vrchu ich zoznamu nepriateľov. Pochopili by, že ja som sa nezbláznila a že sme museli ujsť. Moho by to všetko vyjsť.“ „Konečne pomstila? Koľko rokov sa už snažíš pomstiť? A keď ho tak chcú Tichí zabiť, prečo ešte nie je mŕtvy? Zrejme v tom niečo bude. A myslím, že to niečo  je to, že je silný a pravdepodobne aj k nenalezeniu ako duch. Ako ho chceš nájsť? A ako ho chceš potom premôcť? Nestačíme naňho.“„Asi máš pravdu, ale ani takto nie je žiadna šanca na prežitie. Hľadať Devona je aspoň naše rozhodnutie. Takto tu budeme len tŕpnuť a nakoniec aj tak budeme počuť verdikt, ktorý sa nám nebude páčiť. A bude to ich  rozhodnutie. Takto budeme mať aspoň slobodnú vôlu. Miguel...“ položila som ruku na jeho rameno. Prisunula som sa opäť k nemu, no tentoraz ešte tesnejšie.„Prosím,“ šepla som. „Utečiem aj keď nepôjdeš ty, ale... to je ešte menšia šanca, že prežijeme. No musím to skúsiť. Takže otázka nie je či utečiem, ale či utečieme spolu.Videla som ako zvádza svoj vnútorný boj.Nakoniec si hlasno vzdychol.„Skvelé. Ženieme sa do vlastného hrobu.“

LO SIENTO! PERDONAME MUCHO! (Je mi to ľúto, prepáčte mi!) Za ten ďalší dlhý výpadok. Myslím, že už sa do toho znovu pomaly dostávam... a navyše to tentoraz ani nebola moc vina mojej lenivosti, ale totálneho chaosu udalostí, ktoré sa na mňa stále sypali. Tento týždeň zas každý deň písomka...najhoršie, že tie zo španielčiny (biola, chémia, fyzika a normálna španielčina, teda gramatika)  a vôbez nemám tušáka ako to zvládnem... no všetko raz prejde, že? Aj tento príbeh! Až k neuvereniu:D Myslím, že podľa mojich predbežných výpočtov sme teraz cca v polovici knihy (dovolím si tak povedať- je to zatiaľ moje najdlhšie dielo!!!:D) 

A ešte jedna prosba, aj keď si ju nezaslúžim... mohli by ste, prosím Vás, trochu nahovoriť nejaké kamarátky (pochybujem, že by toto čítal niekto z mužskej komunity), aby si aspoň prečítali prvú kapitolku? Myslím, že čím viac ľudí to bude čítať, tým skôr dám novú kapitolu... neberte to ako nejaké ultimátum! Nie som jeden z tých blogov... len ma to bude viac baviť písať, keď budem vedieť, že čaká aspoň nejaké to malé, skromné publikum na môj príbeh. :) Takže veľké PROSÍM! POR FAVOR!!!