Tiché Dýky- 5.kapitola 1/2

Kapitola 5

O spánku sa hovorí, že je ako dočastný liek na bolesť.

No zrejme aj tu sú nejaké výnimky.

Alebo niekto klame.

Prudko som sa otvorila viečka. Stále som pred sebou videla tie oči. Boli jedovato zelené. A pozerali sa rovno na mňa. Smiali sa mi. Spôsobovali mi akúsi nepríjemnú bolesť niekde tam, hlboko v mojom vnútri.

Po chvíli upokojovania, že to bol len sen, som konečne začala dýchať normálne. Zavrela som oči a snažila sa zaspať. No spánok neprichádzal a ja som sa zbytok noci už len prevaľovala v posteli.
Prvý náznak rána- svetlo lenivo vnikajúce do mojej izby cez jedno stredne veľké okno- mi prišlo ako požehnanie. Prudko som vstala z postele a prezliekla sa do cvičebného oblečenia. Potichu som otvorila dvere a vplížila sa po schodoch do kuchyne. Hodila som do seba jogurt a pozrela sa na hodiny. Bolo pol šiestej. Už je začiatok jesene, takže nečeudujte sa, že je už tak neskoro. O pol siedmej ráno vstáva celý dom a ide cvičiť. Potom sa prezlečú a každý ide na svoje pridelené miesto. Alebo sa len tak túla mestom a hľadá nejakú Pijavicu.

Rozhodla som sa rýchlo skočiť do telocvične a trochu sa ponaťahovať, skúsiť nejaké tie činky, šplhanie či beh. Nakoniec som si skúsila aj nejaké náročné bojové kreácie. No ešte som ich nedokázala spraviť. Bola som na ne prislabá alebo málo ohybná a pomalá.

„Sakra!“ zarvčala som a hodila dýku do stredu čela cvičebnej figuríny. Nezaváhala som a hodila ihneď po nej aj druhú a tretiu dýku. Jedna trafila srdce a tretia mala ísť do rozkroku, keby ju nejaká ruka nezachytila asi centimeter od jej cieľa.

Ruka bola mužská s dlhými ladnými prstami. Čierne oblečenie skrývalo muža takmer dokonale. Lenže, keď som sa pozrela do tváre, spoznala som Kha’ira.

Tiché dýky- 4.kapitola 2/2

DRUHÁ ČASŤ

KAPITOLA 4

---------------------

* * *

Na druhý deň som neisto zaklopala na dvere od izby Miguela.

„Lenáh?“ ozval sa hlas zvnútra.

„Áno, to som ja. Chcela som ti len povedať, že id...“
Prerušilo ma prudké otvorenie dverí.

„Poď dnu.“
„Prečo?“ podozrievavo som zdvihla jedno obočie.

„Bojíš sa ma?“
„Odpoveď poznáš aj bezo mňa.“
„Máš pravdu. Je to zvláštny pocit.“
„Je to strach. Žiadny zvláštny pocit.“
„Ale nie je to môj strach. Je divné cítiť to z niekoho iného.“
„Neviem. Ja som s tým vyrastala. Mne príde divné necítiť strach z ostatných.“
„Tak poď dnu.“
Váhavo som prikývla a Miguel mi uvoľnil cestu. Zalapala som po dychu.

Tiché Dýky- 4.kapitola 1/2

Kapitola 4

Fyzická bolesť vie ľudí zraniť,

no slová sú ešte účinnejšia zbraň.

„Prečo si sa do toho sakra montoval?“ vyštartovala som na Miguela hneď ako sa  Rennie dostatočne vzdialil.

„Myslíš to, že som ťa bránil pred tým chrapúňom, s ktorým si chodila? Mimochodom- hovoril som ti už aký je to idiot?“
„S Renniem sa niečo stalo. Nebýval taký. A stále nemám rada, ak mu niekto nadáva do idiotov a chrapúňov.  Býval v pohode,“ zamračila som sa podráždene na Miguela.

„Tak to muselo byť ešte aspoň pred storočím.“
„Drž hubu,“ odsekla som. „Nevieš o  čom hovoríš.“

„Naozaj? Mám taký pocit, že práveže ja som tu jediný, komu to došlo.“
„Tak povedz pán múdry, čo sme si my nevšimli a ty áno,“ zagánila som na neho.

„Všimol som si, že možno Rennie kedysi býval dobrým, ale teraz je to už sviňa. A aj keď si to vy nechcete uvedomiť, mali by ste. Pretože ľudia sa menia. Rennnie sa zmenil,“ rozhodil rukami a ani neviem presne ako, strelila som mu peknú šupu na líce.

Prekvapene sa na mňa pozeral a ja som zatínala päste, aby som mu nestrelila aj druhú. Síce by ju už asi chytil, ale to by mi nezabránilo aspoň to skúsiť.

Potom sa mi pozrel do očí a ja som mala pocit, akoby mi videl až do duše. Poklesli mu plecia a hlasno vydýchol vzduch.

Tiché Dýky- 3.kapitola 2/2

Druhá časť
Kapitola 3

                                                                                                                                                

Konečne som sa spamätala a prikryla si ústa rukou. Sklonila hlavu a zase ju vystrela. Ruku som si dala z úst preč a periferným videním som uvidela ako Tyson urobil to isté.

Neznámy Tichý chvíľu váhal, nakoniec si však priložil ruku k ústam, no hlavu nesklonil ani o milimeter.

„Som Kha’ir. Dostal som stručné hlásenie z tohto domu o tvojej situácii. Prišiel som, aby som rozhodol, čo s tebou spravíme. Porozprávaj mi všetko od začiatku, nevynechaj ani najmenší detail.“

Strnulo som prikývla a pustila sa do rozprávania rovno po stojačky na chodbe. Tichí neradi márnia čas a tak som sa ani neobťažovala spýtať sa ho, či si nesadne. Skôr by to považoval za urážku ako znak dobrého vychovania.
Čarodejnice sú veľmi drahá záležitosť.  To je druhý dôvod, prečo sa s nimi Tichí moc často neradia. Ale keď treba, niekde sa peniaze vždy nájdu.
„A čo keď nie?“