DRUHÁ ČASŤ
KAPITOLA 7
------
Miguelov výstup zabral. Niektoré spolužiačky sa na mňa závistlivo pozerali a na Miguela, naopak, začali vrhať zamilované pohľady. Cez prestávku sa to už stihla dozvedieť celá škola a navyše to aj niekto nahral, takže je to všade po internete (aspoň tak mi to povedal Miguel).
Večer sme znovu trénovali. Myslím, že bylinka už viac-menej vyprchala, pretože Miguel ma porážal asi každú minútu, často ani tú nie.„Kašlime už na to Miguel. Vidíš, že mi to vôbec nejde. Potrebuješ už niekoho silnejšieho ako ja. Asi ti zavolám Tysona,“ vzdychla som si.
„Ale čo ty?“ „Ja môžem trénovať aj s figurínou a občas si môžeme dať spolu len jeden, dva súboje. Ale také, kde ma budeš šetriť, samozrejme,“ sucho som sa zasmiala. On sa neusmial vôbec.„Moc sa mi to nepozdáva, ale asi máš pravdu a potrebujem už nejakého silnejšieho súpera.“„Nemyslím to ako urážku voči tebe,“ rýchlo ešte dodal.
„Ja viem,“ prikývla som hlavou. „Idem sa ho na to spýtať hneď teraz.“„A nenecháme to radšej až na zajtra?“ navrhol.„Nie. Nemáme toľko času, aby sme s ním plýtvali.“Miguel strnulo prikývol a ja som sa vydala hľadať Tysona. Bola som nervózna. Od príchodu Miguela sme okolo seba chodili ako duchovia.Chvíľu som váhala, no nakoniec som nabrala odvahu a zaklopala.Ozvalo sa tiché ďalej a ja som vstúpila so zadržaným dychom dnu.
„Ahoj, Tyson,“ chcela som ho pozdraviť, ale z úst mi vyšlo len niečo ako škrípavý šepot. Trochu som si odkašlala a skúsila to znovu.
„Ahoj,“ môj hlas už znel silnejšie. „Čau,“ krátko odvetil. Chvíľu sme len tak stáli a nemo na seba pozerali. Hrali sme očný súboj a Tyson nakoniec uhol pohľadom.„Čo potrebuješ?“ opýtal sa ma.
„No... potrebovala by som... teda...chcela by som...“ odmlčala som sa a v hlave som si nadávala, ako môžem byť tak sprostá. Raz, dva, tri... hlboký nádych. „Miguel potrebuje cvičiť s niekým seberovným. A niektoré dobré ťahy ho s mojou... terajšou situáciou- nemôžem naučiť, pretože som na to príliš...“„...slabá,“ dokončil moju vetu Tyson.„Presne tak,“ pritakala som.„A ty chceš, aby som s ním cvičil? Vieš, že ho nemám rád? Hneď ako sa zjavil, všetko sa pokazilo. Zobral ti moc a ty kvôli nemu budeš musieť zomrieť, celá naša rodina sa rozpadla a rozčlenila sa na akési tímy. Horšie je, že ty v mojom ani nie si. Tichí nám oveľa menej dôverujú a ty si sa ešte k tomu rozišla s Renniem. To nepovažujem za takú katastrofu. Možno je to pre mňa skôr požehnaním, lebo to bol idiot, respektíve by to bolo požehnaním, keby sa namiesto neho nezabuchla do toho trapáka, s ktorým teraz chceš, aby som trénoval a učil ho. Mali by sme ho radšej zabiť,“ Tyson bol na konci svojho krátkeho monológu už červený od hnevu.
„Po prvé- on za nič nemôže. Vinná je tu nejaká znudená čarodejnica, nie Miguel. Aj on je tu obeť. Po druhé- celá naša rodina? Vážne? Zjavne to nebola rodina, keď ste všetci za to, aby som zomrela. Ani len ste sa nepokúsili povedať niečo typu- veď mi jej pomôžeme. Ona sa nezblázni. Dokonca ste sa ani len nerozrušili nad tým, keď to povedali. Keď povedali, že ma... že ma za pätnásť dní zabijú! Vieš vôbec koľko dní mi ešte ostáva? Päť! Päť dní! Môj život sa skončí za päť dní. Päť nudných dní, kedy sa pravdepodobne zbláznim! Budem šialená! Možno aspoň častejšie uvidíš môj úsmev. Počula som, že ľudia, ktorým preplo sa smiali dosť často. Vieš, to je ako keď si dáš LSD. Buď sa budeš báť alebo na všetkom rehotať.“ Otočila som sa a schytila budík do ruky. Hodila ho po Tysonovi, ten ho –ako inak- bez problémov chytil. Vyzeral zmätene a trochu vystrašene.
