Tiché dýky- 3.kapitola 1/2

Kapitola 3

Každý raz padne na dno.

Otázka neznie či sa to naozaj stane, ale kedy a ako.

„Ahoj dievčatko,“ ozval sa hlas za mnou. Stále som bola ochablá z plaču, no adrenalín mi začal pohlcovať telo a bral si energiu z môjho záložného zdroju (aj keď toho nebolo moc).

„Nepotrebuješ zahriať? Lebo ja áno,“ neznámy muž sa zasmial chrapľavým hlasom. Stuhla som na miestie.
To sa mi snáď zdá. Ešte nejaký úchyl mi chýbal k šťastiu.

Dotkol sa môjho ramena a inštinkt ma naštartoval. Plynulým pohybom som sa otočila a schmatla ho za plece. Odrazila som sa od zeme a presunula časť ťažiska môjho tela na jeho ruku. Urobila som trochu ťarbavý premet, ale dostala som sa až za jeho chrbát, presne ako som chcela.
Do riti. Prečo som si ja krava nezobrala nejakú zbraň?

Už by mal prerezané hrdlo. No čo už. Budem to musieť urobiť trochu menej teatrálne. Schmatla som mu hlavu do rúk, no bola som príliš pomalá. Ten úbožiak sa mi už stihol vytrhnúť zo zovretia a odstčiť ma od seba. Mala som moc málo sily na to, aby som sa mohla udržať na nohách. Spadla som na zem a ťažkopádne sa zdvihla. 

„Mám rád bojovníčky,“ žmurkol na mňa a ja som sa striasla hnusom. A sakra. Stena.  Týčila sa za mnou ako posmech. Zahnal ma do kúta. A s takýmto slabošským telom nemám šancu vyskočiť na stenu a použiť ju ako odrazový mostík. Dovolila som si rýchli pohľad hore a asi meter a pol nad hlavou som uvidela  rýmsu. Vyzerala celkom pevne. Dala som všetkú silu do odrazu a pomodlila sa. Absolútne som nemala tušenia, či to dokážem v tomto rozpoložení. Inokedy by som to dala lavou zadnou, no teraz...
Úchyl sa blížil.

Tiché Dýky- 2.kapitola

Kapitola 2

Slabosť je len v tvojej mysli.

Ak si to neuvedomíš, budeš už navždy slabý.

Prebudila som sa, keď slnko vychádzalo na oblohu. Nikde nebolo ani mráčika a čakal by ma príjemný deň, keby ho neskazili spomienky na noc. Búšili mi v hlavne a pri každej sekunde ako som si spomínala na Energiu, ktorá zo mňa vychádzala, som mala pocit, že do mňa niekto vráža desaťtisíc tupých nožov. Verte mi, že to bolí oveľa viac, než tie ostré. A keď vošiel do izby On, nôž sa mi v bruchu ešte stokrát zvrtol.

Zarila som nechty do mäkkej postele. Muž nehlučne a veľmi ľadne prešiel ku mne  a sadol si na posteľ. Trochu mu to nevyšlo a pristál tvrdšie ako asi zamýšľal.

„Kto si?“ vydýchol  s pohľadom upretým do mojich očí. Pozeral sa na mňa ako na nejaký experiment.

„Ten, kto ťa bude musieť práve teraz zabiť. Nie je to osobné. Len potrebujem naspäť svoju Energiu,“ môj hlas znel chrapľavo a nie tak hrozivo ako zvyčajne. Vyšvihla som sa do sedu, ale bolelo ma celé telo a bola som pomalšia ako slimák.

Muž stihol odskočiť skôr, než som sa pohla o dva centimetre. Z úst mi vyšiel prekvapený a trochu bolestivý vzdych.

Tiché dýky- 1.kapitola

Kapitola 1

Každá zbraň raz zabije.

Na to sú predsa stvorené.

Čím skôr to pochopíš, tým skôr si budeš môcť vybrať jej obeť ty.

Sledovala ho ako mačka myš. Ako predátor svoju korysť. No on ňou v skutočnosti aj bol. Kráčala asi desať metrov za ním a nespúšťala z neho oči. Jej korysť sa náhle otočila... ale nevidela ju. Vpila sa totiž do tieňov ako keď deň pohltí noc.

Na uličke nikto iný nekráčal. Len on, ktorý vyzeral ako normálny, ale veľmi príťažlivý teeneger a ona, oblečená celá do čierneho, nízka, veľmi bledá s čiernymi dlhými a nakonci zakrútenými vlasmi. S obrovskými uhľovočiernymi očami, ktoré by sa človeku mohli zdať ako bolesť, utrpenie, smrť a skaza. Náhle zabočil jej cieľ do temnej uličky. Jej sa však nezdala temná, ale vhodná pre jeho koniec bytia. Rýchlo skrátila vzdialenosť medzi nimi. Chlapec sa otočil práve v momente, keď sa jej ruka napriahla aj s lesklou dýkou. Na jej rukoväti bol kameň, ktorý pôsobil ako jej oči.

Chlapec stihol uskočiť, ale dýka ho aj napriek tomu škrabla. Dievča sa ani len na sekundu nepozastavilo a ďalej útočilo na chlapca. Keď jej začal útoky vraciať, začalo bojovať ešte viac. Prehla sa dozadu bez jediného zaváhania či klopýtnutia, znenazdajky sa ako nejaký had stočila na bok, ale tak, že sa nedotkla úplne zeme, vrazila dýku do chlapcovej nohy, vytrhla ju a odkotúlala sa trochu ďalej. Chlapec potichu vykríkol a zaklial v jazyku, ktorému by žiadny obyčajný smrteľník nerozumel. Dievča sa rýchlosťou svetla postavilo, urobilo jeden krok a na druhý sa odrazilo. Urobila salto, pristála ladne nad chlapcom a zo zadu ho bodla do srdca. Pritom mu druhú, voľnú ruku pritisla na krk a zašepkala „Ignis me Moratis“- Daj mi život.

Pod rukou zacítila ako odtiaľ vychádza jeho životná energia a stúpa do nej. Keď absorbovala všetkú, spokojne a trochu šialene sa usmiala. Oči sa jej zaleskli a malá ranka, ktorú jej chlapec urobil počas súboju, sa jej zacelila. Zase sa cítila silnejšia ako pred tým a vedela, že je bližšie  k jej životnému poslaniu. Zabiť toho, čo zabil jej matku a potom aj otca. Toho, čo zabíja aj ostatných ľudí. Ľudí, aj Tichých.  Tichých ako je aj ona.

* * *

(viac v celom článku)

Nový príbeh sa už píše! Jeho anotáciu nájdete v tomto článku ↓

Plížia sa nocou. Takmer neviditeľní. Silní a smrtiaci zabijaci. Môže byť zabijak kladnou postavou? Tou na strane dobra? Môže. Pretože aj keď zabíja, je to preto, aby chránil. Je to tak aj v prípade Lenáh, s ktorou sa osud nepekne zahrá. Pomieša dva mladé životy. Dve rôzne Energie. Ale otázka znie: bol to naozaj osud? Nebol to len niekto, kto má v rukách veľkú moc a je krutý, zákerný a nečistý hráč? 

Nuž, odpoveď nájdete v tomto príbehu. Tak dúfam, že mnou nepohrdnete a dáte mi šancu. :-)

Samá (ne)originalita...

Aj keď sa tento blog volá Originálny blog, začnem jednou maximálne neoriginálnou vecou a to je predstavenie.

Som Niekto s originálnym menom a budem sa snažiť písať originálne príbehy. 

Pár už ich mám za sebou a skromne môžem dodať, že už sa lepším. No od dokonalosti mám ešte veľmi ďaleko, preto poprosím o trošku strpenia a pomoci tým, že budete moje fantasy romány čítať a komentovať. Som rada aj za kritiku. Koniec koncov- na chybách sa človek učí.