Tiché Dýky- 7. kapitola 1/2

Kapitola 7

Zlý brak je v podstate bestseller.

Tak ako mŕtva smrť je život.

Cvičilo sa mi ľahšie ako za celý týždeň. Bylinka zatiaľ pôsobila veľmi dobre. Aj Miguel sa čudoval, ako mi to dobre ide.
„Možno sa ti už vracia tvoja Energia, aj keď musím priznať, že  ja sa necítim slabšie. Nemalo by to tak byť, nie? Teda ja som rád, že sa obidvaja cítime silnejšie, ale keby sa dialo to, čo sa má diať, bol by som predsa slabší a ty silnejšia, pretože by sa moja, respektíve tvoja Energia vraciala zase k tebe, no nie?“
„Asi áno,“ prikývla som, aj keď som dobre vedela, čo sa teraz deje.

„Čo vlastne robievate cez víkendy?“ jeho náhla zmena tématu ma vykolajila.
„Prečo?“
„Aby som bol informovaný. Vlastná zvedavosť. Proste ma to len tak napadlo.“
„Aha... nuž... civičíme, hľadáme Pijavice, čítame knihy, rozprávame sa, kreslíme- no veď vieš, podľa toho, aké máš hobby- a raz za čas nás pošlú na nejakú Pijavicu, ktorá sa ocitla na nejakej nepokrytej ploche. No, ty vlastne nevieš, čo je nepokrytá plocha, čo? Tichí majú svoj systém. Pijavice totiž nie sú všade. Poväčšine sa niekde nachádzajú viac ako v iných miestach. Tam, kde sa vyskytujú častejšie je vždy nejaká skupinka Tichých- aj my sme jedna z tých skupiniek. No tam, kde sú Pijavice k zahliadnutiu len raz za uhorský rok, Tichých nenájdeš. Nie je nás zas tak veľa. Avšak, keď sa tam nejaká ukáže, pošlú tam Tichého, ktorý sa vyberá podľa sily Pijavice, miesta pobytu a tiež sa dáva pozor aj na jeho zaneprázdnenosť. Ja som bola vyslaná len trikrát za celý môj život. Raz v Poľsku, raz v Maďarsku a raz dokonca vo Franúczsku. Tam som šla aj s Annou. Stretli sa tam ešte rôzni Tichí, pretože vtedy vo Francúzsku vypukla epidémia Pijavíc. To boli časy! Ten lov patrí k jednym z mojich nejlepších spomienok. Vlastne možno je aj najlepšou. A navyše, keď si v okruhu toľkých Tichých, tvoja moc stúpa a je to neuveriteľné. Priala by som ti to niekedy zažiť,“ konečne som sa odmlčala.
„Zaujímavé. Trikrát za život... mňa asi tento víkend už nepovolajú, že?“ zasmial sa Miguel.

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2014!

Takže ľudkovia! Dostali sme sa spolu k roku 2014! Ja viem, hovorila som, že bude nová kapitolka- a aj som písala, ale nestihla som toho zas tak moc... asi dve strany vo Worde... chcem aspoň tri, aby sme mali polku kapitolky tak ako sa patrí... ;)
Ale, keďže je ten Nový Rok, povedala som si, že Vás nemôžem nechať úplne na sucho:D
Asi que... (po španielsky takže) 
Ako by povedal Miguel:

¡feliz Año Nuevo!

A tu je veľmi krátka ukážka z novej kapitolky, kde sa môžete znovu pozrieť na to, ako začína Lenáh prepínať;D

„Miguel? Vyzerám ako rastlina?“ Zmätene sa na mňa pozrel. „Cítim sa ako rastlina.“ Pribehla som k lúču svetla, natiahla ruku a hrala sa so svetlom pohybmi prstov. Smiala som sa, pretože ma to šteklilo. Nevedela som, že aj slnko vie byť taký kamarát. Tichí uprednostňujú skôr tiene, pretože je to ich podstata. Tieň sú oni a oni sú tieň. Je to symbióza, ktorá nám umožňuje loviť. Zabíjať.

„Miguel! Poď sem! To svetlo je kráááásne!“ zvýskla som. Miguel ma poslúchol. Neotočila som sa naňho. Ale vedela som, že stojí za mňou, pretože jeho prítomnosť som proste nemohla necítiť. „Chcela by som byť kvetom. Nádherným kvetom. Takým, že by mu každý na lúke závidel. Dlhé lupene sviežich farieb a omamná vôňa, ktorá by prilákala všetky včeličky. A bili by sa o to, kto by ma opeloval. Ja viem, znie to trochu divne, ale kvet bez opelenia predsa nemôže žiť. A užívať si to slnko, ktoré by svietilo na mňa najdlhšie zo všetkých kvetov. Byť aspoň na chvíľu stredobodom vesmíru. Jeho perami a nie jeho nádobou na vylučovanie exkrementov,“ zamračila som sa.

Miguel za mnou sa začal po tichu smiať.