Tiché Dýky- 7. kapitola 1/2

Kapitola 7

Zlý brak je v podstate bestseller.

Tak ako mŕtva smrť je život.

Cvičilo sa mi ľahšie ako za celý týždeň. Bylinka zatiaľ pôsobila veľmi dobre. Aj Miguel sa čudoval, ako mi to dobre ide.
„Možno sa ti už vracia tvoja Energia, aj keď musím priznať, že  ja sa necítim slabšie. Nemalo by to tak byť, nie? Teda ja som rád, že sa obidvaja cítime silnejšie, ale keby sa dialo to, čo sa má diať, bol by som predsa slabší a ty silnejšia, pretože by sa moja, respektíve tvoja Energia vraciala zase k tebe, no nie?“
„Asi áno,“ prikývla som, aj keď som dobre vedela, čo sa teraz deje.

„Čo vlastne robievate cez víkendy?“ jeho náhla zmena tématu ma vykolajila.
„Prečo?“
„Aby som bol informovaný. Vlastná zvedavosť. Proste ma to len tak napadlo.“
„Aha... nuž... civičíme, hľadáme Pijavice, čítame knihy, rozprávame sa, kreslíme- no veď vieš, podľa toho, aké máš hobby- a raz za čas nás pošlú na nejakú Pijavicu, ktorá sa ocitla na nejakej nepokrytej ploche. No, ty vlastne nevieš, čo je nepokrytá plocha, čo? Tichí majú svoj systém. Pijavice totiž nie sú všade. Poväčšine sa niekde nachádzajú viac ako v iných miestach. Tam, kde sa vyskytujú častejšie je vždy nejaká skupinka Tichých- aj my sme jedna z tých skupiniek. No tam, kde sú Pijavice k zahliadnutiu len raz za uhorský rok, Tichých nenájdeš. Nie je nás zas tak veľa. Avšak, keď sa tam nejaká ukáže, pošlú tam Tichého, ktorý sa vyberá podľa sily Pijavice, miesta pobytu a tiež sa dáva pozor aj na jeho zaneprázdnenosť. Ja som bola vyslaná len trikrát za celý môj život. Raz v Poľsku, raz v Maďarsku a raz dokonca vo Franúczsku. Tam som šla aj s Annou. Stretli sa tam ešte rôzni Tichí, pretože vtedy vo Francúzsku vypukla epidémia Pijavíc. To boli časy! Ten lov patrí k jednym z mojich nejlepších spomienok. Vlastne možno je aj najlepšou. A navyše, keď si v okruhu toľkých Tichých, tvoja moc stúpa a je to neuveriteľné. Priala by som ti to niekedy zažiť,“ konečne som sa odmlčala.
„Zaujímavé. Trikrát za život... mňa asi tento víkend už nepovolajú, že?“ zasmial sa Miguel.

„Veľmi vtipné. Dobre vieš, že to sa ti nestane. Všetci by sa báli, že neposlúchneš rozkazy, niečo vyvedieš a ani nemáš výcvik. Každý na také vyslanie čaká už od malička. Keby poslali teba, stal by si sa veľmi nenávidenou osobou, to mi v...“
Nemohla som ani dokončiť vetu, pretože už počas môjho monológu som vnímala slnečné svetlo, dopadajúce cez okno až na podlahu. Trblietlo sa ako tisíc hviezd. Videla som aj smietka prachu poletujúce v ňom. A teraz ma už úplne dostalo. Potrebovala som vložiť ruku do toho svetla. Cítiť to teplo na mojich rukách. Cítiť sa živá. Ako rastlina.
Zasmiala som sa.

„Miguel? Vyzerám ako rastlina?“ Zmätene sa na mňa pozrel. „Cítim sa ako rastlina.“ Pribehla som k lúču svetla, natiahla ruku a hrala sa so svetlom pohybmi prstov. Smiala som sa, pretože ma to šteklilo. Nevedela som, že aj slnko vie byť taký kamarát. Tichí uprednostňujú skôr tiene, pretože je to ich podstata. Tieň sú oni a oni sú tieň. Je to symbióza, ktorá nám umožňuje loviť. Zabíjať.

„Miguel! Poď sem! To svetlo je kráááásne!“ zvýskla som. Miguel ma poslúchol. Neotočila som sa naňho. Ale vedela som, že stojí za mňou, pretože jeho prítomnosť som proste nemohla necítiť. „Chcela by som byť kvetom. Nádherným kvetom. Takým, že by mu každý na lúke závidel. Dlhé lupene sviežich farieb a omamná vôňa, ktorá by prilákala všetky včeličky. A bili by sa o to, kto by ma opeloval. Ja viem, znie to trochu divne, ale kvet bez opelenia predsa nemôže žiť. A užívať si to slnko, ktoré by svietilo na mňa najdlhšie zo všetkých kvetov. Byť aspoň na chvíľu stredobodom vesmíru. Jeho perami a nie jeho nádobou na vylučovanie exkrementov,“ zamračila som sa.

Miguel za mnou sa začal po tichu smiať.

„Čo je ti smiešne?! Vesmír na mňa len serie. Na tom nie je nič vtipné!“ ocapila som na neho už plne hľadiac do jeho očí.

Miguel sa prestal smiať.
„Vtipné bola len tvoja metafora a použitie slova exkrementy v hovorovej reči.“

Vrhla som na neho nechápavý pohľad.

„Strašne vtipné,“ sarkasticky som prisvedčila.

Miguel náhle zvážnel.
„Ale neboj sa. Si kvet. Vesmír serie na každého. Ty musíš byť len silný kvet, aby si sa mohla prebojovať cez tie exkrementy, čo na teba hážde.“

„Asi máš pravdu,“ hlesla som a sadla si do lúču svetla. Z dola som pozrela na Miguela, ktorý stál nado  mnou. „Naozaj si myslíš, že som kvet?“ jemne som sa usmiala.

„Samozrejme, že si. A dokonca aj ten najkrajší, a najvoňaveší na lúke.“

„Ďakujem,“ široko som sa usmiala a chytila ho za ruku. Zjavne som ho prekvapila. Potiahla som k sebe. Nebránil sa. Sadol si vedľa mňa.

„Prečo mi to hovoríš? Prečo si taký milý?“ pozrela som naňho s otázkou v očiach.

„Chceš, aby som bol zlý? Môžem byť.“
„Nie. Len... nejde mi to do hlavy. Prečo ma zrovna ty, človek, ktorého poznám najkratšie,  utešuje? Prečo tu nie je Tyson, Lisa či Anna?“ Alebo Rennie? V duchu som si už len smutne pomyslela.

„Mal by si ísť odo mňa preč. Je zjavné, že čím viac ma poznáš, tým ma budeš mať menej a menej rád. Asi niečo robím zle.“
„Nič nerobíš zle. Oni sú len kreténi. Vieš, prečo ťa utešujem zrovna ja? Pretože každý to raz za čas potrebuje. Viem aké to je, keď pri sebe nikoho nemáš. Aj ja som bol už na tom bode. A keby neprišla ona...“
„Kto je ona?“ iskrička žiarlivosti vo mne zažiarila a trochu ma nabudila.

„Marissa.“
„A čo sa s ňou stalo?“
„Jedného dňa zmizla. Asi utiekla, pretože jej byt bol opustený. Zbalila si všetky veci, čo sú potrebné k úteku. Nejaké to oblečenie, jedlo, peniaze, topánky... ale všetkého len malé množstvo, aby toho nemala priveľa. Bol som v jej byte veľakrát a tak viem, čo tam chýbalo.“

Bol som v jej byte veľakrát...  to sa mi nepáči. Dohovie, čo tam robili.

Postavila som sa.

„Idem si čítať,“ prehlásila som a rýchlo som vyšla z telocvične. 
Vo dverách mi to však nedalo a tak som sa ešte zastavila a otočila sa späť k nemu.

„Hľadáš ju aj teraz?“ opýtala som sa ho.

„Nie moc aktívne, ale stále dúfam, že zistím, čo sa s ňou stalo.“

„Jasné...“ táto odpoveď síce nebola moc relevantná, ale bolo to všetko, na čo som sa v tej chvíli zmohla.

* * *

Víkend prešiel lenivo. Do školy sa mi vážne nechcelo ísť, ale musela som. Hneď ako som vošla, upreli sa na nás oči polovice  študentov. Dievčatá si šepkali a pri  tom „nenápadne“ hádzali očami na nás. Chalani okolo sa na mňa len pozerali, ale keď Miguel odišiel na WC, niektorí odvážlivci sa okolo mňa zhŕkli.
„Počul som, že si skoro zaškrtila Fellu,“ začal jeden.

„Ja som to aj videl. Je to úplna psychopatická čubka,“ samozrejme Viktor musel prebrať iniciatívu.

„Vypadnite, lebo zaškrtím aj vás. Vtedy ma Miguel zastavil, ale teraz tu nie je. Takže sa radšej spakujte.“
Chalani sa len zasmiali, ale rozhodne sa nevzďalovali. Naopak, spolužiaci sa k nám začali približovať a so záujmom nás pozorovali.

„Nedovoluj  si mačička... Môže ťa to vyjsť draho.“
„Vyfajči si,“ neslušne som odvetila.

„Čože? Chceš mi ho vyfajčiť? Tak teda dobre,“ Viktor sa zasmial a chytil ma za vlasy. Potiahol ma dolu k jeho rozkroku.

To nemal robiť. Vrazila som mu do ruky, do veľmi dobrého miesta, vďaka ktorému ma pustil a s rýchlou otočkou na získanie trochu sily som mu podkopla nohy. Nejaký kamaráti ho stihli zadržať, aby nespadol, ale zakymácal sa a to mi úplne stačilo na to, aby som mu vrazila jednu peknú do nosa.

„Ty kurva!“
„Ešte som ti ho nevyfajčila, takže si nabudúce zahryzni do jazyka a neklam.“
Viktor na mňa pozeral veľmi krátku chvíľu, no videla som, ako sa mu zloba v jeho očiach rozšírila. Vrhol sa na mňa a ja som stihla len len uhnúť. Keď sa naštval bol celkom rýchly. Zahnal sa päsťami, ale ja som ich účinne odrážala.

Bolo by celkom ľahké ho poraziť, keby ma niekto nepotkol. Dav sa rýchlo rozostúpil a ja som padala voľne cez neho.

Môj pád sa zpomalil- minimálne mne to tak prišlo. Otáčala som sa, aby som dopadla správne, tak ako som sa to už kedysi dávno naučila. No v polke pádu ma zachytili nejaké ruky. Pevný stisk mi nedovolil padnúť už ani o milimeter nižšie. Zistila som, že to je Miguel.

Všetci žiaci zadržali dych.

„Opovážiš sa jej ešte raz dotknúť,“ zavrčal smrtelne vážne.

„Inak sa stane čo?“ vysmieval sa mu Viktor. Miguel sa ako závan vetra premiestnil až k nemu a chytil ho pod krk. Zdvihol ho do vzduchu a tak jasne, aby to každý v triede počul, povedal: „Lenáh je pod mojou ochranou. Kto sa jej dotkne, príde o ruku. Kto o nej niečo škaredé povie, príde o jazyk. JE TO JASNÉ?!“

Všetci sa na neho šokovane pozerali, ale trošku pohli hlavou na znak súhlasu.

„Výborne. Tak už nie je čo riešiť.“
Presne v momente, keď pustil Viktora, do triedy vstúpil učiteľ a žiaci sa rýchlo rozpŕchli na svoje miesta.