Tiché Dýky- 8.kapitola 1/2

Kapitola 8

Domov, krutý domov,

resp.

všade zle, doma najhoršie.

„Rimini.“
„Čože?“ opýtala som sa prekvapene Miguela. Ešte stále sme ležali v posteli a rozmýšľali kam pôjdeme.

„To je mesto v Taliansku. Niekoho tam poznám. Pomôže nám. Aspoň kým si nenájdeme nejakú rýchlu prácu. Tichí o tom známom nič nevedia.“

„Nepodceňuj ich. Majú veľa informácii. Navštívia každého s kým si sa stretol aspoň dvakrát.“
„Nie. Ver mi. O ňom nevedia.“ Miguel mal na tvári zvláštny výraz, ktorý som u neho ešte nevidela. Moc sa mi to nepozdávalo, ale nič iné ma nenapadalo a už nebol čas na premýšľanie. Tichí niekoho povolajú, aby ma strážil a bol so mnou na každom kroku.

„Vieš po taliansky?“ táto otázka nebola úplná malichernosť. Je to celkom potrebné, ak si chceme nájsť aspoň nejakú prácu- bokovku. Predsa len tam nebudeme môcť ostať moc dlho. Celkovo pochybujem, že sa to jeho známemu bude páčiť. Mne by sa osobne moc nepozdávalo, keby mi do domu napochoduje nejaký dávny kamarát –alebo aký vzťah medzi sebou majú- a bude chcieť úkryt pred nebezpečnými ľuďmi na nevedno akú dobu a bez peňazí. Tie, čo vytiahnem z automatu budú ledva stačiť na cestu.

„Už dlho som taliančinou nehovoril, ale myslím si, že už je na čase si ju trochu oprášiť.“

„Tak fajn. Vyhľadaj nejaký spoj,“ vdychla som si rezignovane.