Tiché Dýky- 8.kapitola 1/2

Kapitola 8

Domov, krutý domov,

resp.

všade zle, doma najhoršie.

„Rimini.“
„Čože?“ opýtala som sa prekvapene Miguela. Ešte stále sme ležali v posteli a rozmýšľali kam pôjdeme.

„To je mesto v Taliansku. Niekoho tam poznám. Pomôže nám. Aspoň kým si nenájdeme nejakú rýchlu prácu. Tichí o tom známom nič nevedia.“

„Nepodceňuj ich. Majú veľa informácii. Navštívia každého s kým si sa stretol aspoň dvakrát.“
„Nie. Ver mi. O ňom nevedia.“ Miguel mal na tvári zvláštny výraz, ktorý som u neho ešte nevidela. Moc sa mi to nepozdávalo, ale nič iné ma nenapadalo a už nebol čas na premýšľanie. Tichí niekoho povolajú, aby ma strážil a bol so mnou na každom kroku.

„Vieš po taliansky?“ táto otázka nebola úplná malichernosť. Je to celkom potrebné, ak si chceme nájsť aspoň nejakú prácu- bokovku. Predsa len tam nebudeme môcť ostať moc dlho. Celkovo pochybujem, že sa to jeho známemu bude páčiť. Mne by sa osobne moc nepozdávalo, keby mi do domu napochoduje nejaký dávny kamarát –alebo aký vzťah medzi sebou majú- a bude chcieť úkryt pred nebezpečnými ľuďmi na nevedno akú dobu a bez peňazí. Tie, čo vytiahnem z automatu budú ledva stačiť na cestu.

„Už dlho som taliančinou nehovoril, ale myslím si, že už je na čase si ju trochu oprášiť.“

„Tak fajn. Vyhľadaj nejaký spoj,“ vdychla som si rezignovane.

„Cez telefón? Ale to nás potom môžu vystopovať.“ Bolo vidieť, že sa mu to moc nepáči.

„Len to pekne vyhľadaj. O vystopovanie si nerob starosti. Existuje jedno veľmi rýchle protiopatrenie. Navyše Tichí sú všetko, len nie technicky založení.“ Keď videl, že to ďalej nebudem rozvádzať, dal sa –nie príliš nadšene- do hľadania.

„Najbližšie nám ide jeden autobus do Viedne a odtiaľ hodinu po príchode zájazdový vlak do Talianska. Máme neuveriteľné šťastie.“

„Myslíš, že by sme mali ísť tak priamo?“ 

„Nevedia kam ideme. V najbližšej dobe odchádza veľa autobusov a vlakov.“
„No zas nepreháňajme. Toľko ich určite nejde. Je jedna hodina ráno.“

„A oni to zistia pri šťastí až okolo šiestej.“

„Asi máš pravdu,“ neisto som prikývla. „Tak sa rýchlo, ale hlavne po tichu pobal,“ prikázala som mu.

„Nemám si čo a ani do čoho pobaliť veci. Veď sme tam asi za deň.“ 

„Dobre teda. Ja toho tiež nemám moc. Chvíľočku vydrž.“

Zobrala som si batoh, ktorý som inak nosila do školy a vyprázdnila ho. Dala som si tam jedno tričko a nohavice.

„Neboj, bude mať nejaké oblečenie určite aj pre teba.“

Tak to sa mi moc nepáčilo.

 „Zvykla som si na život Tichých,“ nakoniec som prehovorila.  „Vtedy potrebujem nejaké náhradné oblečenie vždy.“ Potom som si zobrala jedinú kresbu svojej mami a strčila ju do ruksaku.

Ticho ako myšky sme zliezli dolu a ja som nabrala vodu do fľašky. Pustila som len pomalý prúd, aby to nebolo počuť, ale najradšej by som ho pustila na plno, nech odtiaľto zmizneme čo najskôr. Otvárať chladničku som sa už neodvážila. To vydržíme.

S dverami bol celkom veľký problém, pretože sú dosť hlučné, ale Miguelovi sa to podarilo bravúrne.

Na prahu som zaváhala len na sekundu, pretože predsalen – už nie je návratu. Ale vedela som, že to musím urobiť.

Chytila som Miguela za ruku a usmiala sa naňho. On mi trochu neisto úsmev oplatil. Vykradli sme sa von a s posledným ohliadnutím sme sa vyparili do tmy.

Výber kreditky som uskutočnila hneď ako to išlo, aby mali čo najviac možností, na ktorý vlak či autobus sme šli. Migueov mobil som otrieskala o stenu, vybrala simkartu aj pamäťovú kartu a obidve ešte zlomila, a vyhodila každú v inom smetiaku. Opatrnosti nikdy nie je dosť.

„Za koľko nám ide ten autobus?“ opýtala som sa trochu agresívne Miguela.

No čo? Mrznem a navyše mám neustále pocit, akoby sa tu mali objaviť Tichí.

„Asi za desať minúť.“

„Asi?“ teraz som sa neho už aj nahnevane pozrela. „To tvoje asi  nás môže zabiť.“
„Nestresuj. Tu nás nemôžu ani vidieť,“ bolo počuť, že už aj jeho chytá podráždenosť. 
Mal pravdu. Vidieť nás nemôžu. Ležali sme na streche autobusovej stanice s kapucami na hlave. Ale viete, aké je to znervózňujúce, keď robíte niečo, čo máte zakázané.  Navyše ak zlyháte, dostanete trest smrti. Útek sa rozhodne považuje za zradu.

„Je ti zima?“ jeho podráždenosť bola ta tam. A tak som sa aj ja teda rozhodla, že nič nevyrieši, keď budem na neho nahnevaná.

„Je,“ šepla som.

„Poď bližšie,“ prikázal mi, ale nežne. Keď som ho poslúchla, pritiahol si ma do objatia. Položila som si hlavu na jeho hruď a počúvala jeho tiché bitie srdca. Ešte aj srdce je na Tichých tiché. Okrem nočných môr bolo moje hlasné srdce druhá vec, ktorá mi nedala v noci spať.

Videla som ako kúsok od stanice prichádza nejaký zájazdový autobus. Moja radost však zmizla, keď Miguel zmeravel.

„Tichí.“

To jediné slovo ma naštartovalo ako by to nedokázalo ani desať Red Bull-ov.

Uvidela som ako kráča Anna, Rennie, Tyson a nejaký neznámy Tichý, ktorého som nepoznala, no aj z tej dialky mi bolo jasné, že Lisa to nie je.

Uprosted noci na stanici? Mohli tu chcieť len dve veci a stavím sa, že útek to nie je.

Prišli nás hľadať.

A zabiť.

Pritlačili sme sa ešte viac k stene. Zrovna v tom momente prišiel náš autobus. Nemali sme šancu dostať sa dovnútra.

Kontrolovali všetko a všetkých. Pýtali sa či nevideli ich dvoch „kamarátov“ a opísali nás celkom presne. Našťastie nikto si nás nevšimol a tak nemali čo zistiť. Keď zmizli pod strechou, kde sme ležali, napla som sa ešte viac. Tu síce oni nevidia nás, ale ani my nemôžeme vidieť ich. A potom som si pomenula, akú chybu sme práve urobili. Tichí môže vycítiť Tichého, keď je blízko neho. To že ich tam je viac ich nezmiatne. Miguel má moju bývalú Energiu, ktorej je celkom dosť a tým pádom je hlučná. Tichí vedia, že sme tam, pretože ucítia veľký nárast Energie.

A keď sú teda pod nami, musia nás cítiť.

Chytila som Miguela a potiahla ho na nohy práve vo chvíli, keď sa Rennie dostal skoro k nám na strechu a chcel mu chytiť členok.

Miguel nezaváhal ani na sekundu a rozbehli sme sa na koniec strechy. Čo urobíme, keď sa dostaneme na koniec? Neskočím tak rýchlo a obratne ako oni všetci.

Ale aj tak som bežala ďalej a ešte rýchlejšie. Nebola to dlhá dráha a tak ma nikto –aj keď tesne- nechytil.

No koniec bol už tu. Musela som sa bleskovo  rozhodnúť, čo urobím. Miguel skočil bez premýšľania na zem a ladne dopadol aj z takej veľkej výšky.

Nezomriem ako obyčajný človek a bez pomsty.   A tak som skočila v plnej rýchlosti dole rovno na betón. V tej milisekunde, čo som padala som sa otočila vo vzduchu chrbtom k zemi. Tysonove oči na mňa prekvapene a trochu s ľútosťou pozerali. Anna sa tvárila vydesene a Rennie užasnuto. Ten neznámy Tichý bol len zamračený.
To všetko som videla v tej chvíli, ako som padala. Padala a dúfala, že Miguel neušiel a pochopil to.

Padla som mu do náruče a skoro sme sa zviezli na zem, ale vybalansoval to. Ich prekvapenie nám vybojovalo rýchly moment vhodný pre útek, čo sme aj využili.

„Zmena plánu!“ húkla som na Miguela a smerovala pohľad k autu pred nami.

Zrovna odtiaľ vychádzal vodič.

Prepáč, ale je to otázka života a smrti.

Ospravedlnila som sa mu v duchu, aj keď pochybujem, že aj keby to počul, odpustil by mi. Z celej sily som mu buchla hlavu o auto, ani nestihol zareagovať včas a zviezol sa na zem. Zamiala som sa ako sa mi nahrnul adrenalín do krvi.

Ešte než dopadol som mu vytrhla kľúče z ruky a nastúpila do auta. Bez zaváhania som naštartovala auto, ale to už boli Tichí pri nás. V tom Miguel hodil jeden nôž, čo mal zasunutý v rukáve po Renniem. Ten sa mu uhol, ale ďalší nôž, ktorý hodil Miguel predvídavo do strany, kam sa Rennie uhne, neminul svoj cieľ. Môj bývalý priateľ sa stal mojim nepriateľom, ale teraz sa z neho začala stávať mŕtvola.

Zjavne si sa odo mňa niečo naučil Miguel.  So zadosťučinením som si pomyslela.

Anna sa vrhla k Renniemu a už začala hľadať záchrannú bylinu Tichých. Zdesene si uvedomila, že žiadnu nemá a zúfalý pohľad hodila na Tysona. Ten len bezmocne zakrútil hlavou a tomu neznámemu Tichému neostalo nič iné, než nás nechať ujsť a radšej pomôcť Renniemu, pretože on ako jediný bol zjavne tou bylinou vybavený.

Miguel si ani nestihol poriadne sadnúť do auta a už som zaraďovala a stúpala nohou na spojku a plyn.  Aspoň, že ma Tichí naučili šoférovať.

 Išla som šialene rýchlo, predbiehala autá o stošesť a ani som presne nevedela kam mierim. Momentálne to bolo jedno ako mne, tak aj Miguelovi, ktorý sedel na sedadle spolujazdca.
Až keď sme sa konečne trochu spamätali, začali sme konečne uvažovať a to ma primelo opýtať sa: „Kam teraz?“

„Zmeníme dvakrát auto, potom nastúpime na vlak v Budapešti a hor sa do Talianska!“ zvolal s falošným, respektíve skôr s kyselým úsmevom na perách Miguel.

„Tak teda dobre. Ale keď sme pri tom... nevieš náhodou, kde sa práve teraz nachádzame?“