To, čo už aj slepý vidí

Asi ste si všimli (a ak nie, tak moje poviedky určite nečítate a len náhodou Vaše oči zablúdili k týmto riadkom), že som neaktívna. Jedna vec je tá, že cez týždeň prídem domov zo školy, ľahnem do postele a to je tak koniec môjho výkonu a druhá je zas tá, že keď mám čas (víkend) vôbec nemám chuť písať. A do kopy to skončilo mojou blogovou absenciou. Verte mi, že som to už párkrát skúšala- sadla som si pred počítač, pustila Word a tupo pozerala do obrazovky. Ja už som tak vyšťavená z tej školy, keď musím každé ráno vstávať o piatej a potom sa trmácať po tme na autobusovú zastávku, z busu zase na vlak a z vlaku ešte dvadsať minút cesty k škole. Samozrejme si to vynásobte dvomi, pretože aj cesta naspäť a to ešte keď mi nevychádzajú spoje a musím niekde mrznúť aj hodinu- no dala som sa trochu uniesť. To Vás už asi nezaujíma. Takže chcela som tým povedať, že teraz jednoducho nemám svoje "spisovateľké obdobie"a jediné, čo som zo seba dostala bolo päť suchých riadkov. Končím svoj monológ s obrovským PREPÁČTE, aj keď viem, že ospravedľnenie je Vám u r*ti a nenahradí Vám novú kapitolu (poznám kvôli meškaniu vlakov:D "Za meškanie vlaku sa ospravedľňujeme" Ale je mi to na dve veci, keďže nestíham potom bus, mrznem a nudím sa.)
Takže tak ľudkovia...
Aj toto je na dve veci- na h*vno a na nič. 

Dúfam teda, že ma neopustíte a nejako to so mnou vydržíte:)

Tiché Dýky- 6.kapitola 2/2

ČASŤ DRUHÁ

KAPITOLA 6

---

Vyskočila som zo stoličky ako raketa. Mala som strašné šťastie, že sa mi to podarilo udržať až von. Tam som to vyklopila. Niekto mi chytil vlasy, aby mi nepadali do tváre. Nemohla som sa otočiť, pretože obsah môjho žalúdka sa ešte stále nedostal celý von.

Po chvíli som konečne mohla zavrieť ústa. Vyrovnala som sa a uvidela som Miguelovu tvár ako na mňa vyčítavo pozerá. Podal mi vlhčenú vreckovku. Vďačne som si ňou utrela ústa.

„Myslel som si, že si viac zodpovedná. Keby som vedel, že do seba vyklopíš všetko, čo vyzerá aspoň trochu pitne, nenechal by som ťa ani na sekundu samú. Lenže ja som to nevedel a navyše ma zdržala Fella.“

„Mal si tam s ňou kľudne zostať. Viem sa o seba postarať aj sama. Navyše stavím sa, že si si to s ňou užíval. Pochopím ak sa budeš chcieť vrátiť. Vy chlapi rozmýšľate len svojím penisom.“
„Kde si na niečo také prišla?“ Miguel sa zatváril urazene.

„No... ak sa pýtaš, kde som zobrala, že si si to s Fellou užíval, odpoveď je jednoduchá- stačí sa na ňu len pozrieť. Je sexy, je bohatá, je obľúbená, má úžasné nohy, prsia aj zadok, nehovoriac o jej ľahkom prístupe. A ako som už povedala, váš mozog je tam dole.“
„Ja som myslel aj tú časť s tým, že všetci chlapi myslíme medzinožím.“
„Rennie mi dal lekciu,“ trpko som odvetila a pred očami som zas uvidela obraz tých dvoch milencov ako sa škodoratostne usmievajú a počula zvuky ich oblizovania.

Okamžite som sa musela znovu odvrátiť a vracať. Miguel mi opäť pomohol s vlasmi a potom mi podal ďaľšiu vreckovku.

„Čo ti urobil?“ spýtal sa a začal si ma prezerať.

„Neuvidíš to. Nie je to nič fyzické. Je to tu,“ prikryla som si dlaňami moje rozsekané srdce. Zasmiala som sa na svojom kajúcnom výraze, ktorý som nadhodila a síce som ho nevidela, no keď som si predstavila ako teraz asi vyzerám, začala som sa rehotať.

Tiché Dýky- 6.kapitola 1/2

Tak ľudkovia, konečne ste sa dočkali ďalšej časti, ale je dlhá, nebojte sa :)

Kapitola 6

Rozptýlenie je najlepší liek na bolavú myseľ, ak bdieš. Samozrejme, len ak Ti ešte väčšiu bolesť samo neprinesie.

Miguel mi večer vrazil do izby. Zrovna som si na posteli čítala knihu.

„Nevieš klopať?“ ocapila som sa hneď naňho. Môj „nasratý“ deň ešte stále neskončil.
„Prepáč,“ odkašľal si, vrátil sa za dvere, zaklopal a zase vtrhol do izby. Prevrátila som oči.

„Čo chceš?“
„Veľa vecí,“ odvetil mi prosto.
Zaklapala som knihu a hodila ju po Miguelovi.
„Čo chceš odo mňa?!“ On ju samozrejme hravo chytil.

„Aj od teba chcem veľa vecí,“ povedal s lišiackym úsmevom a žmurkol na mňa. Prešla mnou traška, keď som si predstavila všetky tie chlípne veci, čo by som s ním mohla robiť. Pevne som zatvorila oči a snažila sa vytriasť tie hlúposti  z mojej hlavy.

„Ak mi ihneď nepovieš, prečo si sem prišiel, tak asi pôjdem urobiť čaj. Samozrejme s mojou tajnou prísadou.“ Vrhla som naňho významný pohľad (pozn. Viem, že si to nemôže pomyslieť, pretože nie je na FB, ale mám strašnú chuť sem napísať, že naňho vrhla pohľad If you know what i mean :D).

„No dobre. Osprasvedlňujem sa. Len som ti chcel pripomenúť, aby si nezabudla, že o pol deviatej musíme vyraziť z domu a je šesť. Viem, že ženám to dlho trvá a nechcem meškať na prvú párty, na ktorú nás pozvali.“
Rozosmiala som sa. Miguel sa napol akoby čakal, kedy urobím nejakú hovadinu.

„Upokoj sa. Len mi to prišlo veľmi vtipné, pretože ja som nemala, nemám ani nebudem mať v pláne tam ísť. A keďže nejdem ja, nemôžeš ísť ani ty,“ opäť som sa rozosmiala a vyplazila mu jazyk.

„Ja si len myslím, že by ti padlo nejaké rozptýlenie vhod.“
„A ja si zas myslím, že som v pohode. Nechápem, prečo by som mala chcieť ísť na nejakú párty s ľudmi, ktorí ma v živote nemali radi. Navyše tam pozvali teba a ja tam budem ako čierna ovca. Takže ďakujem, ale to nemám zapotrebie.“
„Konečne sa budeš baviť. Potrebuješ vo svojich spomienkach aj niečo viac ako len zabíjanie a neustály boj.“
„Každý vedieme nejaký boj. Ja ho mám len trochu... krvavejší.“

Tiché Dýky- 5.kapitola 2/2

DRUHÁ ČASŤ 

KAPITOLA 5

* * *

Po ceste do školy sme boli ticho. Bolo to celkom dusné ticho, pretože aj keď sa Miguel k môjmu rýchlemu úniku nevyjadril, vedela som, že má nejakú otázku na jazyku.

Dusil ju v sebe, ale nevyriekol ju nahlas. Vedela som, čoho sa pravdepodobne týka a už len z toho dôvodu som ho nepobádala, aby mi ju položil.

Do školy sme prišli mlčky. Našimi smermi sa pozeralo mnoho dievčať. Každý kto má oči, musí uznať, že Miguel je fakt kus. Och, môj bože. Kedy sa môj slovník zmenil na pubertálnu nástku? Ale späť k... k hocičomu, čo ma zrovna napadne. Napríklad k poznámke, že by som možno mala začať nosiť zbraň- myslím tým pištol. Ak nie kvôli nevraživým pohľadom, čo na mňa hádzali žiarlivé dievčatá, tak aspoň kvôli nejakému úchylovi, ktorý by ma chcel zase znásilniť...

Ale to je hovadina. Neznášam pištole. Nie je v tom žiadny pôžitok z boja... ja viem, nemala by som si ho vychutnávať, ale nemôžem si pomôcť. Ten adrenalín je neskutočný, či už som Tichá alebo len človek. A aj keby mi takéto zbrane nevadili, nemyslím si, že by som nejaké sopľavé dievčisko nevedela- povedzme... zneškodniť aj bez pomoci zbrane. A uchýl- veď to sa stalo len výnimočne. Mala som proste len totálne o ničom deň. Navyše ak by som si zobrala ETé, mala by som silu pre jedného úchyla. Nie. Nepotrebujem tú bylinku. Veď by som toho bezďáka zabila lavou zadnou, keby som mala aspoň nejakú dýku. A tú už predsa teraz mám. Jediný problém, ktorý mi teda aj naďalej ostáva, je Pijavica, ktorá sa tu potuľuje. Len dýka s kameňom Tif (špeciálny, čierny kameň, vsadený do každej dýky, ktorá bola vyrobená Tichými), môže zabiť Pijavicu a zobrať jej Energiu. A ak Pijavici nezoberiete Energiu, nezomrie. Stále sa bude liečiť. A ešte tu bol ďalší malý veľký háčik- musí to urobiť Tichý, inak sa Energia nebude mať kam absorbovať.

„Zem volá Lenáh!“ šťuchol do mňa Miguel. Zjavne som sa netvárila dosť zúčastnene.

„Rozmýšľala som,“ slabo som sa obraňovala, nevediac, vlastne prečo.

„A nad čím? Nad nesmrteľnosťou chrústa?“
„Chrúst nie je nesmrteľný. Ako malá som dôkladne zinscenovala rôzne varianty jeho smrti. Skúšala som to aj naživo, samozrejme. Nie len ako teóriu. Ale nie. Rozmýšľala som nad tým, že by som si zohnala pištol. Ale nakoniec som to z viacerých dôvodov zamietla. Nemusíš sa báť, že by som ťa mohla zabiť kedy chcem.“

„Tak teraz ma začínaš vážne desiť. Inokedy by som tú poslednú vetu bral ako žart, ale keď si pred tým povedala  o tom, čo si skúšala ako malá... pravdupovediac, vystrašila si ma.“

„Nebuď smiešny. Mal by si sa začať báť až keď so mnou budeš na nejakom osamelom mieste. Nemohla by som ťa predsa zabiť pred všetkými týmito ľuďmi. A navyše- predsa som povedala, že tú pištol si neporiadim, takže keby som ťa mala zabiť bez nej, najskôr by som ti nasypala nejaký jed do pitia alebo aspoň prášky na spanie a potom ťa zabila.“

„Tak to je... veľmi uspokojujúce, vedieť ako už máš premyslenú moju vraždu.“
„Premyslenú? To ma napadlo práve teraz. Veď to nebola žiadna veda. Premyslená vražda je, keď máš plán. Napríklad: Zabila by som ťa o tri dni v spánku, spôsobeným práškami na spanie, keďže ako človek som celkom hlučná a určite by si sa bez nich zobudil. Bolo by to o tretej v noci, kedy je najväčšia pravdepodobnosť, že všetci v dome spia, zobrala by som si dýku zo zbrojovne a samozrejme pred tým by som si natiahla rukavice, aby tam neboli otlačky prstov, odložila by som ťa preč z postele, položila by som na ňu rozrezané na poli veľké, igelitové vrece a položila by som ťa naňho, vrazila by som ti dýku do srdca, jemne a pomaly, aby krv moc nestriekala, vrece by som zavrela, pevne zaspinkovala a zhodila by som ťa z okna von na mäkkú trávu pod ním, takže by to ani nebolo moc počuť a potom by som ťa odvliekla na súkromný cintorín, ktorý vlastnia Tichí a je veľmi, ale naozaj veľmi blízko nášmu domu a tam by som ťa pochovala do diery, ktoré sú tam vždy nachystané, pretože tak sa to zdá Tichým normálne. Zakopala by som ťa, hodila na teba trávu a listy a odišla domov prezliecť sa. Veci by som si hodila do vreca a ešte v ten deň, len neskôr, ráno, keď chodia smetiari –mimochodom to je ten dôvod, prečo som čakala tri dni- by som išla vyniesť smeti a zamiešala by som do nich aj moje vrece s oblečením a topánkami. Vrátila by som sa spokojne domov a predstierala by som, že nechápem dôvod tvojho odchodu. A zbraň by som ešte v noci očistila deväťdesiat percentým alkoholom a vrátila ju na jej pôvodne miesto. To je pre mňa premyslená vražda. Samozrejme, stále to má pár chybičiek, ktoré treba doladiť,“ žmurkla som na jeho úplne popolavú tvár, ktorá prezrádzala číri šok a neubránila som sa zasmiatiu.

„Tak ma radšej nenaštvi,“ dodala som a nechala ho tam stáť s otvorenou pusou. Spamätal sa však rýchlo, pusu zatvoril a dobehol ma s trochu neistým úsmevom.
„Máš zvláštny zmysel pre humor.“
„To nebol zmysel pre humor. Ale pokiaľ si to potrebuješ myslieť, aby si v noci zaspal- pokojne môžeš.“

Chystal sa niečo povedať, ale zrovna zazvonilo a ja som otvorila moju skrinku na topánky a pár učebníc, ktoré ste tam už len ledva narvali. Bola to moja stará skrinka, ešte stále neobsadená. Teda... doteraz.

Periferným pohľadom som videla, že aj Miguel si otvoril skrinku, neďaleko mojej a odložil si tam veci.
„Mali by sme si pohnúť. Už zvonilo na hodinu a učitelia chodia len o niečo neskôr. Nechcem tam prísť, keď už tam nejaký bude, lebo potom budeme stredobodom pozornosti.“

Ach, ako som len bola naivná. Zistila som to hneď, ako som vošla do triedy. Učiteľ tam ešte nebol, no aj napriek tomu sme sa stali hlavnou atrakciou dňa. Pravdepodobne atrakciou týždňa. Aj to len v tom lepšom prípade. Miguel bude vyzerať stále dobre. Stále bude cieľom všetkých dievčat.

Overilo sa mi to už na druhý deň...

* * *

Zase som (,prekvapivo‘) nemohla spať. Musela som Miguelovi ráno povedať nech si pohne, pretože som sakra potrebovala nejaký kofein do krvi. Ako Tichá som ho nikdy nepotrebovala. A ani nikto iný z nášho domu. A preto sme nemali žiadny kávovar. Museli sme sa preto staviť v kaviarni. Keď som to oznámila Miguelovi, spýtal sa ma- prečo zrovna dnes? Veď kávu nepiješ.

Mal pravdu, ale keďže som bola nevyspatá a tým pádom nervózna, nakričala som naňho niečo v tom zmysle, že už som takmer dospelá a jednoducho mám chuť na kávu, tak nech sa do mňa nestará.

Miguel si ma starostlivo prezrel, ale nič mi už na to neodpovedal.

Kávu som pila len raz za život. Vôbec mi nechutila. A ani teraz. No keď som si do nej nasypala asi kilo cukru, konečne to začalo byť aspoň trochu pitné.
„Nemám pocit, že tú kávu piješ, pretože ti chutí,“ nedovolil si nepoznamenať Miguel.

„Staraj sa o seba,“ rozladene som odvrkla a dala sa do kroku. K škole sme prišli tesne pred zvonením. Zvedavé oči žiakov sa opäť celý čas upierali na nás. Najradšej by som sa postavila, vytiahla dýku a zvolala: „Kto sa na mňa ešte raz pozrie, príde o nejakú obľúbenú časť jeho tela!“

Vlastne som bola len krôčik od toho naozaj to urobiť. Môj spolusediaci Tichý bol nezvyčajne Tichý. Pači sa mi táto veta.  Omielala som si ju v hlave stále do okola a musela som sa nad tým pousmiať. Po chvíli som sa na tom začala dokonca chichotať a keď zazvonilo, začala som smiať na plné pecky. Zacítila som slzy na mojich lícach.
Miguel sa na mňa pozrel s panikou v očiach.

„Čo ti je tak smiešne?“ spytoval sa ma.

„Môj spolusediaci Tichý je nezvyčajne Tichý,“ dostala som zo seba, keď som sa už upokojovala a to ma donutilo znovu sa rozosmiať.

To už tichý Tichý vedľa mňa začínal byť ešte ustaranejší. Zobral ma za ruku a ja som sa nebránila. Vytiahol ma na nohy a ťahal ma von, cez chodbu až na dvor za školu.

Uškŕňala som sa ako idiot celú cestu tam. Miguel ma pritlačil k stene a pozeral mi do očí. Vyzeral akoby v nich, nie- vo mne čosi hľadal. Jeho obavy , ktoré z neho priam sršali, ma priviedli naspäť k sebe.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma po chvíli Miguel, keď už si všimol, že som sa upokojila.

„Jasné. Veď mi nič nebolo. Čo je zlé na tom, keď sa človek raz za čas pobaví?“ pozerala som naňho ako keby bol z inej planéty. „Poď do vnútra. Nemôžeme zmeškať hodinu,“ povedala som ako keby sa nič nestalo.

Miguel sa zamračil, ale pustil ma, aj keď ma potom celý čas bedlivo pozoroval.

„Po tretej hodine, keď som sa pozerala von oknom –len tak, na nič konkrétne-, podišla k nám, lepšie povedané k Miguelovi, Fella, dievča, ktoré spalo pravdepodobne s celou školou a malo ego väčšie ako celé Rusko. Toto nemôže dopadnúť dobre.

„Ahoj Miguel,“ začala so sebavedomým a koketným úsmevom. „Ešte sme nemali šancu predstaviť sa. Ja som Fella Adamson. Ty si?“ položila mu otázku ako keby nevedela jeho meno.

„Miguel. Môžeš mi hovoriť Mig,“ oplatil jej úsmev a mňa nebezpečne pichlo pri srdci akoby nestačilo, že sa mi chce z toho vracať.
Mne nikdy nepovedal nech mu hovorím len Mig.

Aj keď to znie podľa mňa strašne.

„Teší ma,“ Fella ešte zväčšila úsmev, keď jej Mig flirtovanie oplácal. Stavím sa, že už si nalepila jeho fotku do jej obrovského albumu s názvom „Moje koristi“ a práve si odškrtla fajočku pri jeho mene.

„Napadlo ma, či by si nechcel dnes večer trochu spoznať spolužiakov na večierku u mňa doma.“
„Môžem si niekoho doniesť?“ Miguel sa stále prívetivo usmieval a Fella si asi uvedomila, že inak nepôjde. A taktiež asi dúfala, že si doniesie nejakého super žhavého kamaráta, ktorého môže pretiahnuť potom. Alebo dokonca v trojke s Miguelom. Mala som čo robiť, aby som obsah žalúdka nechala v mojom nútri.

 Aj tak tam Miguel nemôže ísť bezo mňa. Uvedomila som si s istou dávkou uspokojenia. A ja tam rozhodne  nepôjdem.

„Samozrejme, že môžeš.“
Na to sa Miguel žiarivo usmial. „Tak teda platí. Dnes večer u teba. Napíš mi podrobnosti.“

Tiché Dýky- 5.kapitola 1/2

Kapitola 5

O spánku sa hovorí, že je ako dočastný liek na bolesť.

No zrejme aj tu sú nejaké výnimky.

Alebo niekto klame.

Prudko som sa otvorila viečka. Stále som pred sebou videla tie oči. Boli jedovato zelené. A pozerali sa rovno na mňa. Smiali sa mi. Spôsobovali mi akúsi nepríjemnú bolesť niekde tam, hlboko v mojom vnútri.

Po chvíli upokojovania, že to bol len sen, som konečne začala dýchať normálne. Zavrela som oči a snažila sa zaspať. No spánok neprichádzal a ja som sa zbytok noci už len prevaľovala v posteli.
Prvý náznak rána- svetlo lenivo vnikajúce do mojej izby cez jedno stredne veľké okno- mi prišlo ako požehnanie. Prudko som vstala z postele a prezliekla sa do cvičebného oblečenia. Potichu som otvorila dvere a vplížila sa po schodoch do kuchyne. Hodila som do seba jogurt a pozrela sa na hodiny. Bolo pol šiestej. Už je začiatok jesene, takže nečeudujte sa, že je už tak neskoro. O pol siedmej ráno vstáva celý dom a ide cvičiť. Potom sa prezlečú a každý ide na svoje pridelené miesto. Alebo sa len tak túla mestom a hľadá nejakú Pijavicu.

Rozhodla som sa rýchlo skočiť do telocvične a trochu sa ponaťahovať, skúsiť nejaké tie činky, šplhanie či beh. Nakoniec som si skúsila aj nejaké náročné bojové kreácie. No ešte som ich nedokázala spraviť. Bola som na ne prislabá alebo málo ohybná a pomalá.

„Sakra!“ zarvčala som a hodila dýku do stredu čela cvičebnej figuríny. Nezaváhala som a hodila ihneď po nej aj druhú a tretiu dýku. Jedna trafila srdce a tretia mala ísť do rozkroku, keby ju nejaká ruka nezachytila asi centimeter od jej cieľa.

Ruka bola mužská s dlhými ladnými prstami. Čierne oblečenie skrývalo muža takmer dokonale. Lenže, keď som sa pozrela do tváre, spoznala som Kha’ira.

Tiché dýky- 4.kapitola 2/2

DRUHÁ ČASŤ

KAPITOLA 4

---------------------

* * *

Na druhý deň som neisto zaklopala na dvere od izby Miguela.

„Lenáh?“ ozval sa hlas zvnútra.

„Áno, to som ja. Chcela som ti len povedať, že id...“
Prerušilo ma prudké otvorenie dverí.

„Poď dnu.“
„Prečo?“ podozrievavo som zdvihla jedno obočie.

„Bojíš sa ma?“
„Odpoveď poznáš aj bezo mňa.“
„Máš pravdu. Je to zvláštny pocit.“
„Je to strach. Žiadny zvláštny pocit.“
„Ale nie je to môj strach. Je divné cítiť to z niekoho iného.“
„Neviem. Ja som s tým vyrastala. Mne príde divné necítiť strach z ostatných.“
„Tak poď dnu.“
Váhavo som prikývla a Miguel mi uvoľnil cestu. Zalapala som po dychu.

Tiché Dýky- 4.kapitola 1/2

Kapitola 4

Fyzická bolesť vie ľudí zraniť,

no slová sú ešte účinnejšia zbraň.

„Prečo si sa do toho sakra montoval?“ vyštartovala som na Miguela hneď ako sa  Rennie dostatočne vzdialil.

„Myslíš to, že som ťa bránil pred tým chrapúňom, s ktorým si chodila? Mimochodom- hovoril som ti už aký je to idiot?“
„S Renniem sa niečo stalo. Nebýval taký. A stále nemám rada, ak mu niekto nadáva do idiotov a chrapúňov.  Býval v pohode,“ zamračila som sa podráždene na Miguela.

„Tak to muselo byť ešte aspoň pred storočím.“
„Drž hubu,“ odsekla som. „Nevieš o  čom hovoríš.“

„Naozaj? Mám taký pocit, že práveže ja som tu jediný, komu to došlo.“
„Tak povedz pán múdry, čo sme si my nevšimli a ty áno,“ zagánila som na neho.

„Všimol som si, že možno Rennie kedysi býval dobrým, ale teraz je to už sviňa. A aj keď si to vy nechcete uvedomiť, mali by ste. Pretože ľudia sa menia. Rennnie sa zmenil,“ rozhodil rukami a ani neviem presne ako, strelila som mu peknú šupu na líce.

Prekvapene sa na mňa pozeral a ja som zatínala päste, aby som mu nestrelila aj druhú. Síce by ju už asi chytil, ale to by mi nezabránilo aspoň to skúsiť.

Potom sa mi pozrel do očí a ja som mala pocit, akoby mi videl až do duše. Poklesli mu plecia a hlasno vydýchol vzduch.

Tiché Dýky- 3.kapitola 2/2

Druhá časť
Kapitola 3

                                                                                                                                                

Konečne som sa spamätala a prikryla si ústa rukou. Sklonila hlavu a zase ju vystrela. Ruku som si dala z úst preč a periferným videním som uvidela ako Tyson urobil to isté.

Neznámy Tichý chvíľu váhal, nakoniec si však priložil ruku k ústam, no hlavu nesklonil ani o milimeter.

„Som Kha’ir. Dostal som stručné hlásenie z tohto domu o tvojej situácii. Prišiel som, aby som rozhodol, čo s tebou spravíme. Porozprávaj mi všetko od začiatku, nevynechaj ani najmenší detail.“

Strnulo som prikývla a pustila sa do rozprávania rovno po stojačky na chodbe. Tichí neradi márnia čas a tak som sa ani neobťažovala spýtať sa ho, či si nesadne. Skôr by to považoval za urážku ako znak dobrého vychovania.
Čarodejnice sú veľmi drahá záležitosť.  To je druhý dôvod, prečo sa s nimi Tichí moc často neradia. Ale keď treba, niekde sa peniaze vždy nájdu.
„A čo keď nie?“

Tiché dýky- 3.kapitola 1/2

Kapitola 3

Každý raz padne na dno.

Otázka neznie či sa to naozaj stane, ale kedy a ako.

„Ahoj dievčatko,“ ozval sa hlas za mnou. Stále som bola ochablá z plaču, no adrenalín mi začal pohlcovať telo a bral si energiu z môjho záložného zdroju (aj keď toho nebolo moc).

„Nepotrebuješ zahriať? Lebo ja áno,“ neznámy muž sa zasmial chrapľavým hlasom. Stuhla som na miestie.
To sa mi snáď zdá. Ešte nejaký úchyl mi chýbal k šťastiu.

Dotkol sa môjho ramena a inštinkt ma naštartoval. Plynulým pohybom som sa otočila a schmatla ho za plece. Odrazila som sa od zeme a presunula časť ťažiska môjho tela na jeho ruku. Urobila som trochu ťarbavý premet, ale dostala som sa až za jeho chrbát, presne ako som chcela.
Do riti. Prečo som si ja krava nezobrala nejakú zbraň?

Už by mal prerezané hrdlo. No čo už. Budem to musieť urobiť trochu menej teatrálne. Schmatla som mu hlavu do rúk, no bola som príliš pomalá. Ten úbožiak sa mi už stihol vytrhnúť zo zovretia a odstčiť ma od seba. Mala som moc málo sily na to, aby som sa mohla udržať na nohách. Spadla som na zem a ťažkopádne sa zdvihla. 

„Mám rád bojovníčky,“ žmurkol na mňa a ja som sa striasla hnusom. A sakra. Stena.  Týčila sa za mnou ako posmech. Zahnal ma do kúta. A s takýmto slabošským telom nemám šancu vyskočiť na stenu a použiť ju ako odrazový mostík. Dovolila som si rýchli pohľad hore a asi meter a pol nad hlavou som uvidela  rýmsu. Vyzerala celkom pevne. Dala som všetkú silu do odrazu a pomodlila sa. Absolútne som nemala tušenia, či to dokážem v tomto rozpoložení. Inokedy by som to dala lavou zadnou, no teraz...
Úchyl sa blížil.

Tiché Dýky- 2.kapitola

Kapitola 2

Slabosť je len v tvojej mysli.

Ak si to neuvedomíš, budeš už navždy slabý.

Prebudila som sa, keď slnko vychádzalo na oblohu. Nikde nebolo ani mráčika a čakal by ma príjemný deň, keby ho neskazili spomienky na noc. Búšili mi v hlavne a pri každej sekunde ako som si spomínala na Energiu, ktorá zo mňa vychádzala, som mala pocit, že do mňa niekto vráža desaťtisíc tupých nožov. Verte mi, že to bolí oveľa viac, než tie ostré. A keď vošiel do izby On, nôž sa mi v bruchu ešte stokrát zvrtol.

Zarila som nechty do mäkkej postele. Muž nehlučne a veľmi ľadne prešiel ku mne  a sadol si na posteľ. Trochu mu to nevyšlo a pristál tvrdšie ako asi zamýšľal.

„Kto si?“ vydýchol  s pohľadom upretým do mojich očí. Pozeral sa na mňa ako na nejaký experiment.

„Ten, kto ťa bude musieť práve teraz zabiť. Nie je to osobné. Len potrebujem naspäť svoju Energiu,“ môj hlas znel chrapľavo a nie tak hrozivo ako zvyčajne. Vyšvihla som sa do sedu, ale bolelo ma celé telo a bola som pomalšia ako slimák.

Muž stihol odskočiť skôr, než som sa pohla o dva centimetre. Z úst mi vyšiel prekvapený a trochu bolestivý vzdych.

Tiché dýky- 1.kapitola

Kapitola 1

Každá zbraň raz zabije.

Na to sú predsa stvorené.

Čím skôr to pochopíš, tým skôr si budeš môcť vybrať jej obeť ty.

Sledovala ho ako mačka myš. Ako predátor svoju korysť. No on ňou v skutočnosti aj bol. Kráčala asi desať metrov za ním a nespúšťala z neho oči. Jej korysť sa náhle otočila... ale nevidela ju. Vpila sa totiž do tieňov ako keď deň pohltí noc.

Na uličke nikto iný nekráčal. Len on, ktorý vyzeral ako normálny, ale veľmi príťažlivý teeneger a ona, oblečená celá do čierneho, nízka, veľmi bledá s čiernymi dlhými a nakonci zakrútenými vlasmi. S obrovskými uhľovočiernymi očami, ktoré by sa človeku mohli zdať ako bolesť, utrpenie, smrť a skaza. Náhle zabočil jej cieľ do temnej uličky. Jej sa však nezdala temná, ale vhodná pre jeho koniec bytia. Rýchlo skrátila vzdialenosť medzi nimi. Chlapec sa otočil práve v momente, keď sa jej ruka napriahla aj s lesklou dýkou. Na jej rukoväti bol kameň, ktorý pôsobil ako jej oči.

Chlapec stihol uskočiť, ale dýka ho aj napriek tomu škrabla. Dievča sa ani len na sekundu nepozastavilo a ďalej útočilo na chlapca. Keď jej začal útoky vraciať, začalo bojovať ešte viac. Prehla sa dozadu bez jediného zaváhania či klopýtnutia, znenazdajky sa ako nejaký had stočila na bok, ale tak, že sa nedotkla úplne zeme, vrazila dýku do chlapcovej nohy, vytrhla ju a odkotúlala sa trochu ďalej. Chlapec potichu vykríkol a zaklial v jazyku, ktorému by žiadny obyčajný smrteľník nerozumel. Dievča sa rýchlosťou svetla postavilo, urobilo jeden krok a na druhý sa odrazilo. Urobila salto, pristála ladne nad chlapcom a zo zadu ho bodla do srdca. Pritom mu druhú, voľnú ruku pritisla na krk a zašepkala „Ignis me Moratis“- Daj mi život.

Pod rukou zacítila ako odtiaľ vychádza jeho životná energia a stúpa do nej. Keď absorbovala všetkú, spokojne a trochu šialene sa usmiala. Oči sa jej zaleskli a malá ranka, ktorú jej chlapec urobil počas súboju, sa jej zacelila. Zase sa cítila silnejšia ako pred tým a vedela, že je bližšie  k jej životnému poslaniu. Zabiť toho, čo zabil jej matku a potom aj otca. Toho, čo zabíja aj ostatných ľudí. Ľudí, aj Tichých.  Tichých ako je aj ona.

* * *

(viac v celom článku)

Nový príbeh sa už píše! Jeho anotáciu nájdete v tomto článku ↓

Plížia sa nocou. Takmer neviditeľní. Silní a smrtiaci zabijaci. Môže byť zabijak kladnou postavou? Tou na strane dobra? Môže. Pretože aj keď zabíja, je to preto, aby chránil. Je to tak aj v prípade Lenáh, s ktorou sa osud nepekne zahrá. Pomieša dva mladé životy. Dve rôzne Energie. Ale otázka znie: bol to naozaj osud? Nebol to len niekto, kto má v rukách veľkú moc a je krutý, zákerný a nečistý hráč? 

Nuž, odpoveď nájdete v tomto príbehu. Tak dúfam, že mnou nepohrdnete a dáte mi šancu. :-)

Samá (ne)originalita...

Aj keď sa tento blog volá Originálny blog, začnem jednou maximálne neoriginálnou vecou a to je predstavenie.

Som Niekto s originálnym menom a budem sa snažiť písať originálne príbehy. 

Pár už ich mám za sebou a skromne môžem dodať, že už sa lepším. No od dokonalosti mám ešte veľmi ďaleko, preto poprosím o trošku strpenia a pomoci tým, že budete moje fantasy romány čítať a komentovať. Som rada aj za kritiku. Koniec koncov- na chybách sa človek učí.