To, čo už aj slepý vidí

Asi ste si všimli (a ak nie, tak moje poviedky určite nečítate a len náhodou Vaše oči zablúdili k týmto riadkom), že som neaktívna. Jedna vec je tá, že cez týždeň prídem domov zo školy, ľahnem do postele a to je tak koniec môjho výkonu a druhá je zas tá, že keď mám čas (víkend) vôbec nemám chuť písať. A do kopy to skončilo mojou blogovou absenciou. Verte mi, že som to už párkrát skúšala- sadla som si pred počítač, pustila Word a tupo pozerala do obrazovky. Ja už som tak vyšťavená z tej školy, keď musím každé ráno vstávať o piatej a potom sa trmácať po tme na autobusovú zastávku, z busu zase na vlak a z vlaku ešte dvadsať minút cesty k škole. Samozrejme si to vynásobte dvomi, pretože aj cesta naspäť a to ešte keď mi nevychádzajú spoje a musím niekde mrznúť aj hodinu- no dala som sa trochu uniesť. To Vás už asi nezaujíma. Takže chcela som tým povedať, že teraz jednoducho nemám svoje "spisovateľké obdobie"a jediné, čo som zo seba dostala bolo päť suchých riadkov. Končím svoj monológ s obrovským PREPÁČTE, aj keď viem, že ospravedľnenie je Vám u r*ti a nenahradí Vám novú kapitolu (poznám kvôli meškaniu vlakov:D "Za meškanie vlaku sa ospravedľňujeme" Ale je mi to na dve veci, keďže nestíham potom bus, mrznem a nudím sa.)
Takže tak ľudkovia...
Aj toto je na dve veci- na h*vno a na nič. 

Dúfam teda, že ma neopustíte a nejako to so mnou vydržíte:)