Tiché Dýky- 6.kapitola 2/2

ČASŤ DRUHÁ

KAPITOLA 6

---

Vyskočila som zo stoličky ako raketa. Mala som strašné šťastie, že sa mi to podarilo udržať až von. Tam som to vyklopila. Niekto mi chytil vlasy, aby mi nepadali do tváre. Nemohla som sa otočiť, pretože obsah môjho žalúdka sa ešte stále nedostal celý von.

Po chvíli som konečne mohla zavrieť ústa. Vyrovnala som sa a uvidela som Miguelovu tvár ako na mňa vyčítavo pozerá. Podal mi vlhčenú vreckovku. Vďačne som si ňou utrela ústa.

„Myslel som si, že si viac zodpovedná. Keby som vedel, že do seba vyklopíš všetko, čo vyzerá aspoň trochu pitne, nenechal by som ťa ani na sekundu samú. Lenže ja som to nevedel a navyše ma zdržala Fella.“

„Mal si tam s ňou kľudne zostať. Viem sa o seba postarať aj sama. Navyše stavím sa, že si si to s ňou užíval. Pochopím ak sa budeš chcieť vrátiť. Vy chlapi rozmýšľate len svojím penisom.“
„Kde si na niečo také prišla?“ Miguel sa zatváril urazene.

„No... ak sa pýtaš, kde som zobrala, že si si to s Fellou užíval, odpoveď je jednoduchá- stačí sa na ňu len pozrieť. Je sexy, je bohatá, je obľúbená, má úžasné nohy, prsia aj zadok, nehovoriac o jej ľahkom prístupe. A ako som už povedala, váš mozog je tam dole.“
„Ja som myslel aj tú časť s tým, že všetci chlapi myslíme medzinožím.“
„Rennie mi dal lekciu,“ trpko som odvetila a pred očami som zas uvidela obraz tých dvoch milencov ako sa škodoratostne usmievajú a počula zvuky ich oblizovania.

Okamžite som sa musela znovu odvrátiť a vracať. Miguel mi opäť pomohol s vlasmi a potom mi podal ďaľšiu vreckovku.

„Čo ti urobil?“ spýtal sa a začal si ma prezerať.

„Neuvidíš to. Nie je to nič fyzické. Je to tu,“ prikryla som si dlaňami moje rozsekané srdce. Zasmiala som sa na svojom kajúcnom výraze, ktorý som nadhodila a síce som ho nevidela, no keď som si predstavila ako teraz asi vyzerám, začala som sa rehotať.

„Ten idiot ma nikdy nemiloval. Chcel ma len využiť. Prišla som kvôli nemu o svoje panenstvo. A on si to ani neužíval. Myslela som si, že som nemožná len ako človek. Ale bola som nemožná aj pred tým. Bola som hlúpa, naivná a ako sa ukázalo, nemožná aj v posteli, čo zvládajú aj skoro všetky obyčajné ženy! Ja som taká krava! Prečo vlastne čakám, kým ma niekto zabije? Prečo to neurobím hneď? Aj tak nikomu nebudem chýbať!“ Môj smiech sa postupne menil na hysterický plač. Na konci som už ani nevládala hovoriť. Miguel si ma stiahol do náručia a začal ma jemne a pravidelne hladkať po chrbáte.
„Mne by si chýbala,“ zašepkal mi Miguel do ucha a pobozkal ma na vršok hlavy.
Trošku som sa odtiahla a pozrela mu do očí.
„Prečo?“
„Proste by si mi chýbala. Všetko na tebe, každá vec, ktorú si kedy urobila či povedala, hocičo, čo sa ťa len trochu týka- to všetko by mi chýbalo.“
Mojim ústam sa zdvihli kútiky.

„Miguel? Ty by si sa ma chcel dotýkať?“ uprela som naňho svoje oči.

„Práve sa ťa dotýkam,“ odpovedal mi.

„A chcel by si viac? Chcel by si sa ma dotknúť úplne všade?“
Zobrala som jednu jeho ruku do svojej a položila si ju na tvár, odtiaľ som veľmi pomaly prešla až na moje prsia.

„Tak chcel?“ žadonila som.
„Samozrejme,“ sucho preglgol a ja som sa ešte viac usmiala.

„Tak sa ma dotýkaj. Dokáž mi, že ma tu niekto chce.“

„Možno. Ale nie teraz, keď si napitá a nevieš, čo hovoríš.“

„Ale ja viem, čo hovorím. Len sa to konečne nebojím povedať nahlas.“

„Tak si to udrž a povedz mi to aj zajtra. Ak tvoja ponuka bude stále platiť, budem súhlasiť.“
„Ja som to vedela. Nikomu na mne nezáleží. Všetci ma len ojebávajú so svojimi sladkými rečami!“ Odtisla som sa od neho, lenže z takého prudkého pohybu sa mi zatočila hlava. Naplo ma, ale udržala som si to v sebe. Bohužiaľ, s udržaním stability som také šťastie nemala. Miguel ma zdrapil za pás a znovu si ma pritisol k sebe. Zmietala som sa, ale on si ma pritiahol ešte bližšie a zakliesnil moje ruky medzi nás tak natesno, že som s nimi ani nepohla.

„Už si sa upokojila?“ spýtal sa ma po chvíli, keď som pochopila, že nemám šancu sa oslobodiť. „Mali by sme už radšej odísť z tejto párty. Išla si sem, len aby si sa opila a to sa ti aj podarilo, takže bude múdrejšie vrátiť sa do vášho domu. A ak toho budeš schopná, možeš mi porozprávať dnes alebo zajtra, čo sa ti presne stalo. Takže teraz prejdeme pekne pomaly do auta. Nevystrájaj. Rozumieš?“

Jemne som prikývla a on trochu poodstúpil, stále ostražitý pred mojimi výbuchmi hnevu.

Odvietol ma k autu, kde som začula otravný hlas Felli.

„Mig! Ty už odchádzaš? Tak skoro? Veď sa párty práve teraz rozbieha!“
Počas svojho rozprávania stihla prejsť až k nám.

„Ach, už chápem. Táto tvoja príšerka sa opila, pretože ju pred tým ešte nikam nepozvali. Stavím sa, že dnes po prvýkrát ochutnala alkohol. Bože, už aj moja čivava vydrží viac,“ znechutene si odfrkla. Hodila som na ňu vražedný pohľad.

„Fella,“ Miguel si pošúchal unavene čelo. „Čo keby si sa išla radšej venovať hosťom, ktorí ti ešte neodišli. Mohlo by sa to rýchlo zmeniť,“ odpísal ju.

Fella prižmúrila oči.
„Nemal by si sa vzdávať svojej šance zapadnúť, vlastne viac ako len zapadnúť- byť in; len kvôli nejakej čubke, ktorá si nedokázala udržať svojho priateľa.“
Nedala som šancu Miguelovi na odpoveď, pretože som zavrčala: „Odkiaľ to vieš?!“
„Ale prosím ťa! Erra je moja najlepšia kamarátka. Jasné, že to viem! A aj keby nie, bol to len zázrak, že si si niekoho našla, presne tak ako bola len otázka času, kedy ho stratíš. Vlastne on ťa aj tak nikdy nemiloval, len ťa využíval kvôli svojim zámerom.“
Vyšklbla som sa Miguelovi a hodila sa na Fellu. Tá stihla len zajačať. Pritlačila som ju svojim telom k zemi a držala ju pod krkom. Pozerala som sa do jej vydesených očí, ako panikárila a ako strácala vzduch. Miguel si dal rozhodne na čas, kým ma z nej stiahol. To už bola skoro v bezvedomí. Teraz však lapala vzduch a pozerala sa na nás s čírou nenávisťou.

„Ste blázni! Čistí blázni. Už nikdy nevkročíte na môj pozemok a verte mi, že v škole budete každý deň zažívať peklo!“ Zjapala na nás kým pomaly cúvala do domu. Pozorovali sme ju až kým sa nestratila v jej dome.

„Tak už poď. Nie sme tu viac vítaní.“

Nasadli sme do auta –tentoraz sedel Miguel na mieste vodiča- a išli sme v úplnom tichu.
„Len som sa prechádzala,“ začali mi pomaly vychádzať zvuky spomedzi úst. Na pár sekúnd som sa odlčala a počúvala ako moje slová pohltilo dusivé ticho. „A potom som ich začula. Nevedela som, že to je Rennie. Boli to len zvuky vášnivého bozkávania... Chcela som odísť, ale potom prehovorila...“ môj hlas sa na konci zatriasol. Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala. „Zastonala jeho meno a to ma jednoducho dostalo. Začali sa rozprávať. Povedali niečo o tom ako ma len využíval... už od začiatku,“ hlesla som. „Nikdy ma nemiloval. Stratila som nervy a strelila mu facku. Tú druhú už chytil, ale ani tá prvá preňho nič neznamenala. Veď som len slabý človek. Ale povedal mi to do tváre. Nikdy som ťa nemiloval. Prečo by niekto chodil s takou lúzerkou ako si ty?” pamätala som si tie slová jasne. Až príliš jasne. “A potom povedali, že ak niečo poviem, ublížia mi. Zabí ju ma. Bež. Bež kým si to nerozmyslím.” Zavrela som oči, aby som uchránila svoj pohľad od tváre Rennieho a tej Erri. Ale bolo to márne. Stále tam bol a ešte jasnejší ako pred tým.

Ani som si neuvedomila, že som si tak silno zarývala nechty do nôh, kým mi na ruke nepristála teplá dlaň.

“Upokoj sa. Je to len strašný idiot,” Miguel to prehodil ľadovo pokojne, čo ma naštvalo.
“Ako sa môžem upokojiť, keď mi niečo také urobil? Bol to môj prvý a jediný. A podvádzal ma s obyčajným človekom, len zato, že má lepšie kozy?! Ako sa mám upokojiť, keď ma len využíval a ani vlastne neviem za akým zámerom?! Tak ako sa mám upokojiť?! Ty vyzeráš akoby ti to bolo úplne uprdele, ale keď už ťa to netrápi, aspoň sa tvár, že áno! Aj mlčanie by bolo lepšie ako posrané upokoj sa! Prezradila som ti niečo, za čo ma môžu zabiť!”
Miguel strhol oči z cesty a upriamil ich na mňa s temným pohľadom. Až teraz som si všimla ako tuho zviera čeľusť. Vyzeral hrôzostrašne.

“Ako ti len mohlo napadnúť, že je mi to jedno? Ani len náhodou mi to nie je jedno. Už nikdy takéto niečo nevrav.  Im na tebe možno nezáleží, ale to je ich chyba. Pravdepodobne majú niečo s mozgom. Som tu len pár dní, ale stihlo mi dôjsť, že si niekto, kto si zaslúži rešpekt, pozornosť a…” zasekol sa. 

Pozerala som naňho s očakávaním v očiach, čo povie. “a… lásku.”

Kým to vyslovil, pozeral sa už späť na cestu no o krátku chvíľu sme zastavili.

Konečne sa mi odvážil pozrieť do očí a ja prísahám, že by som sa naňho mohla pozerať večnosť.

No potom ma dobehla realita.

“Asi si jediný, kto si to myslí.”
“Ako som už povedal, oni majú nejaký blok v mysli. Iné vysvetlenie nevidím.”
Vnorila som sa hlboko do sedadla. Nechcelo sa mi ešte vyjsť z auta.

“Čo urobíme?”
“Povieme to niekomu. Nejakému Tichému.”
“Nemôžeme. Tichí nám to neuveria. Neuveria, že Rennie niečo plánuje. Nemám dôkaz. Vlastne ani neviem, z čoho by som mala mať dôkaz. Čo plánuje? Nič nevieme. A bez ochrany Tichých nemáme šancu prežiť. Rennie nás zabije. “

“Ale prečo by to robil, keď nám aj tak nikto nič neuveril?”
“ Je to tradícia. Ak sa ťa niekto snaží obviniť z niečoho tak závažného ako je velezrada, môže ťa vyvolať na súboj. A on by to urobil, pretože tak by už nebola žiadna šanca, že pravda víde na javo skôr akoby on sám chcel.”
“Takže musíme mlčať?”

“Jediný spôsob, ako môžeme prežiť.”